Bude to rok. Rok odvtedy čo ma @Rifla zavolala na pivo do košickej Tabačky. Vtedy som sa zamilovala do Tabačky. Rok odvtedy, čo som spoznala najinteligentnejšieho chlapa pod slnkom. Je čudné uvedomiť si, že nikto rovnaký už nepríde. Taký v ktorom sa spojili všetky negatívne vlastnosti do niečoho veľkého - pozitívneho. Častokrát povedal presne to, čo som chcela počuť, a ak prišiel z Brna čo i len ráno domov (s tým, že večer išiel naspäť) aj tak ma chcel vidieť. Ak by som to mohla takto povedať, naviazala som sa pravdepodobne preto, že to bola niečo ako moja prvá obojstranná láska, a konečne som sa pri niekom cítila pekná. Pre niekoho, komu bolo celý život vtĺkané do hlavy, ako z neho nič nebude, to bol pocit na nezaplatenie.
On mi povedal, že keď človek dosiahne 20 rokov, zmenia sa mu priority, zmení myslenie. Možno si začne hľadať niekoho, kto tu nebude ako výplň času, nie ako cesta po ktorej sa niekam dostanem, ale skôr ako cieľ, prístav niekde na severe, s výhľadom na nórske more. Budeme do seba vrážať ako vlny na pláži pre surfistov každý večer, keď si sadneme k televízoru a otvoríme fľašu ríbezľového vína. Technicky vzaté, nejde o stret dvoch osôb ako takých, skôr o stretnutie slov, myšlienkových vĺn, hudobných vkusov. Tiež pohľadov. Kdekoľvek sa budem pozerať, bude ona periférne vidieť jeho. Z okna, v obľúbenej kaviarni, pri sedemdesiatej repríze obľúbeného filmu, vždy tam bude.
Vždy sa k tomu rada vraciam. Ako ma čakal na stanici a ja som bola vystresovaná, že nebudem vedieť o čom rozprávať. Čudne rýchlo plynúci čas. Ešte rýchlejšie vypité pivá a môj smiech, keď sa spýtal, či chcem vyskúšať, ako sa bozkáva. Ja som chcela, a chcela by som to skúšať aj teraz po ôsmich mesiacoch, čo to urobil naposledy.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára