Zima priniesla nové stretnutia, zážitky, pocity, a ja zas chcem zažiť ten pocit, keď ťa prvýkrát uvidím a presedíme spolu 7 hodín a pri mínus 13-nástich ma pôjdeš odprevadiť až k o-minútu-odchádzajúcemu vlaku. Začiatky vraj bývajú najlepšie, lenže po začiatkoch je to už len naťahovanie s tým, že možno zas prídu tie fantastické momenty. Omyl, neprídu.
Začnete sa obviňovať, na tom druhom vám začne vadiť milión vecí, a prestanete si užívať vzájomnú prítomnosť. Zistíte, že zmizli všetky prekvapenia, a vy hľadáte tie nové, lenže oni tam už nie sú. Viete, kedy ráno vstáva, čo raňajkuje (či vôbec raňajkuje), akú značku tenisiek/gitarových strún preferuje a kam by sa chcel presťahovať.
Nie je to láska, a ak sa tá vybuchujúca zamilovanosť začína meniť na stereotyp, mňa to prestáva baviť. Chýba tomu iskra, hlbšie city a hlavne to “bum bum bum”, keď sa mi srdce ide prevrátiť až niekde v žalúdku. Vlastne, obaja začneme strácať záujem, a už to ide dolu vodou, pretože nie nenávisť je najhoršia emócia na svete, ale ľahostajnosť. Ak ma niekto ignoruje, na kom mi záleží, mám nutkanie si myslieť, že chybu som urobila ja.
Niekto príde, neskôr zas odíde a ja stále ostanem. Naberiem skúsenosti, naučím sa niečo nové, nadýchnem sa a pokračujem. Čudný kolobeh a ja ani neviem, či je potrebná zmena, alebo nie.
PS: Zistila som, že s koncami sa viem už zmieriť lepšie a neplačem do vankúša :)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára