utorok 24. februára 2015

Náhle asociácie.

Temno v hlave, keď netušíme kam ďalej.
Nie, vážne som si myslela, že to bude takto inak.
Že mi snáď rozumieš trochu viac.
Ako sme sa stretli, že budeš moje druhé ja, alternatívne ego.

Takto spoznávame kamarátov, nových a nových ľudí. Niekde, kde sa láska neobjaví tak skoro. Pretože si mi dal košom, tak ako ja dám niekomu inému. Aspoň na pár dní si mi dal pocítiť, že nie som taká hrozná ako som si myslela. Smiala som sa z teba, na tebe, s tebou. Takto je to lepšie, nemali by sme sa kam pohnúť, očividne. Ja to prekonám s albumom One Republic, rumom, a všetkými ostatnými vecami, ty budeš robiť čokoľvek iné.

Máš pocit, že to je to, čo potrebuješ najviac na svete. Len, keď to nemôžeš mať, tak je to nepodstatné.
Len tuším ty ma necháš zmiznúť. Čo už, ja sa s tým už nejak naučím žiť. Všetky obavy, ktoré si mal, už zrazu obavami nie sú, je to skutočnosť. Mne to prestáva vadíť, lebo nič nemá také trvanie ako som čakala. Toto dokonca prekonalo tie moje. Budem spomienka, ty budeš moja, že sme sa poznali. Bol si fajn, dík za všetko. Šťastie, že sa v tebe už tak nestrácam. Lebo to by potom mohla byť láska. Ja lásku nepotrebujem a myslím, že ani nechcem.

A tuším nádej je kľúčom ku všetkému. Nádej, že bude lepšie. 

štvrtok 19. februára 2015

Čo mám na Slovensku rada

filmová bodka

V piatok večer, keď som podľa všetkých predošlých plánov mala sedieť v kine, a vzdychať nad neodolateľným sado-masochistickým Christianom Greyom, nakoniec dopadol oveľa lepšie, ako vlhkosťou v tam dole. Tuším mi to dalo viac, a nevzalo (takmer) nič.

Prišiel na rad film, prvýkrát asi v živote, som pozerala niečo s mamou. Nebýva to zvykom, pretože väčšinou sú naše komunikačné schopnosti obmedzené na krik, a hádky. Ale tak ok, dokonca som zažila aj vrchol mojej umeleckej kariéry, dokončovala som výkresy po osemročnom chlapcovi, zo špeciálnej základnej školy. 

Nechcela som o tom. Je pár filmov, ktoré opisujú postihnutých ľudí, bez toho, aby ste ich chceli ľutovať. Po skončení Vám akýkoľvek ďalší rozpozeraný príde zbytočný, bez nápadu. 

U mňa na prvom mieste, v hierarchii najobľúbenejších filmov je stále Vykúpenie z väznice Shawshank. Hlavnou filozofiu je nádej. Žiadne romantické rozhovory, iba krutá pravda a v nej ukryté posolstvo, ktoré vnímam stále, keď si ho mám možnosť pozrieť (a takú možnosť mám sakra často, vďakabohu). Nehovoriac o tom, že Andy bol jeden čas prototyp dokonalého muža (pre mňa). "Nádej je dobrá vec, a dobrá vec nikdy neumrie", mám pocit, že okolo tohto sa točí celý môj život. Pretože stále dúfam, nech už ide o čokoľvek, stačia malé impulzy. Nikdy by som si nemyslela, že jeden jediný film mi dá toľko, že budem schopná z toho čerpať ešte pár rokov. Samozrejme nie je koniec. Tak ako sú knihy, ktoré chcem čoraz viac a viac mať v čítačke, tak je stále viac a viac filmov, na ktoré si musím nájsť čas. 



Taktiež Mechanický pomaranč. Trafený film, s umeleckou hodnotou, ktorú chápete raz. Potom sa potrebujete na chvíľu spamätať aby sa vám to uležalo v hlave, a až neskôr zisťujete, že je to film, ktorý má tak neuveriteľné spracovanie, že umenie ako také je vlastne len fraška. 

A Nedotknuteľní! Minulý piatok, všetko bolo super, a film ma dostal soundtrackom. Ludovico, vezmi si ma, pretože milujem tvoju hudbu. 



nedeľa 8. februára 2015

Tam na konci niekde pokus O haiku.

Lesk vlasov, od ktorých sa odráža slnečné svetlo,
mesiac čo mesiac, sleduješ to prázdno,
ktoré zanecháva čiernu dieru,
obaľuje ťa ako celofan,
ktorého sa už aj tak nezbavíš.

Rozrezať svoje vnútro,
nechať ho plávať,
bez nafukovacieho kolesa,
lebo všetko zlé, klesne na spodok.

Vonia tu niečo?
Iba februárová depresia,
keď zima a chlad pohltí:
radosť,
šťastie,
aj tú naivitu, ktorú pestuješ niekde vnútri.

Zľakla sa lásky,
zmenila sa po čase,
život, realita.