V piatok večer, keď som podľa všetkých predošlých plánov mala sedieť v kine, a vzdychať nad neodolateľným sado-masochistickým Christianom Greyom, nakoniec dopadol oveľa lepšie, ako vlhkosťou v tam dole. Tuším mi to dalo viac, a nevzalo (takmer) nič.
Prišiel na rad film, prvýkrát asi v živote, som pozerala niečo s mamou. Nebýva to zvykom, pretože väčšinou sú naše komunikačné schopnosti obmedzené na krik, a hádky. Ale tak ok, dokonca som zažila aj vrchol mojej umeleckej kariéry, dokončovala som výkresy po osemročnom chlapcovi, zo špeciálnej základnej školy.
Nechcela som o tom. Je pár filmov, ktoré opisujú postihnutých ľudí, bez toho, aby ste ich chceli ľutovať. Po skončení Vám akýkoľvek ďalší rozpozeraný príde zbytočný, bez nápadu.
U mňa na prvom mieste, v hierarchii najobľúbenejších filmov je stále Vykúpenie z väznice Shawshank. Hlavnou filozofiu je nádej. Žiadne romantické rozhovory, iba krutá pravda a v nej ukryté posolstvo, ktoré vnímam stále, keď si ho mám možnosť pozrieť (a takú možnosť mám sakra často, vďakabohu). Nehovoriac o tom, že Andy bol jeden čas prototyp dokonalého muža (pre mňa). "Nádej je dobrá vec, a dobrá vec nikdy neumrie", mám pocit, že okolo tohto sa točí celý môj život. Pretože stále dúfam, nech už ide o čokoľvek, stačia malé impulzy. Nikdy by som si nemyslela, že jeden jediný film mi dá toľko, že budem schopná z toho čerpať ešte pár rokov. Samozrejme nie je koniec. Tak ako sú knihy, ktoré chcem čoraz viac a viac mať v čítačke, tak je stále viac a viac filmov, na ktoré si musím nájsť čas.
Taktiež Mechanický pomaranč. Trafený film, s umeleckou hodnotou, ktorú chápete raz. Potom sa potrebujete na chvíľu spamätať aby sa vám to uležalo v hlave, a až neskôr zisťujete, že je to film, ktorý má tak neuveriteľné spracovanie, že umenie ako také je vlastne len fraška.
A Nedotknuteľní! Minulý piatok, všetko bolo super, a film ma dostal soundtrackom. Ludovico, vezmi si ma, pretože milujem tvoju hudbu.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára