Lesk vlasov, od ktorých sa odráža slnečné svetlo,
mesiac čo mesiac, sleduješ to prázdno,
ktoré zanecháva čiernu dieru,
obaľuje ťa ako celofan,
ktorého sa už aj tak nezbavíš.
Rozrezať svoje vnútro,
nechať ho plávať,
bez nafukovacieho kolesa,
lebo všetko zlé, klesne na spodok.
Vonia tu niečo?
Iba februárová depresia,
keď zima a chlad pohltí:
radosť,
šťastie,
aj tú naivitu, ktorú pestuješ niekde vnútri.
Zľakla sa lásky,
zmenila sa po čase,
život, realita.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára