Darkness.

Obcas styl obliekania nezodpoveda mojej nalade. Ako keby to bolo naopak. Ked som moje citove rozpolozenie je v norme, citim sa fajn aj v obycajnej mikine. Avsak ak nie, hladam vselijake kombinacie a väcsinou to doseriem.

Povedali, ze nepridu na moju birmovku.

Ja mam obcas pocit, ze sa pretekame. Ci ja nenavidim ich viac, alebo oni mna. Casto mi povedia veci, po ktorich mam chut skocit z okna. Aka som strasna, ze sa zo mna ludia vysmievaju, lebo som tucna a skareda. Lenze jediny, kto sa mi pre moju vahu vysmieva su oni. Okej, fajn, uznavam stara sa o svoju postavu, nosi mensie cislo nohavic, lenze ked sa pohada s ocom, tak nevie co robit. Je slaboch na to, aby urobila vlastne rozhodnutia. Vo vsetkom sa niekomu prisposobuje, lebo nevie co robit. Nechapem ako moze byt moja mama. Nie som vypocitava, ona je. Nie som pokrytec, ona je. Nie som zodpovedna (hej no je to moja zla vlastnost), ona je. Nezalezi mi na mojej postave tak velmi, aby som svojej dcere robila komplexy. V zivote ma v nicom nepodporila. Len mi vycitala moje omyly, moju vahu, moju inteligenciu (som hlupa, podla nej). A pritom na mna zvysoka serie hned ako sa len da. Vyberala som si seminare, prisla som za nou, nech mi to podpise, ani sa nespytala co som si vybrala. 9 rokov ma nutila chodit do tej poondiatej ZUŠ-ky a nakoniec ani ona ani otec na moj posledny, absolventsky koncert neprisli. Vsetci rodicia tam boli. Uplne vsetci. Jedina som tam bola sama. Nespytali sa ani ako sa mi darilo. Ked som robila absolventske skusky, prisla som az o pol stvrtej poobede domov. Spravila som ich velmi dobre, 2,1,2 a oni mi povedali len to, ze ci idem tak neskoro preto, lebo som ich nespravila. V kvarte som mala Malu Maturitu, teda urobit prezentaciu a odprezentovat ju pred rodicmi. Prisla len mama, aj to ma ani nepochvalila ani nic, len ma skritizovala , co vsetko som zle spravila. Nezalezi mi uz na nicom. Uz vobec nie na nich. Na rodicoch.

1:13 AM

Taky zavan mody. Paci sa mi kombinacia cierneho kabatu, sice trojrocneho a z cinaka, ale paci sa mi. Hlavne tie akoze vojenske detaily. A pacia sa mi tie tenisky, zamilovala som sa do nich hned ako prisli. Asi skusim pohladat biely sal, alebo nevezmem ziadny. Ten debilny ksicht som si samozrejme mohla odpustit.

Si staršia, máš viac zodpovednosti.

Teda mala by si mat. Nie som zodpovedna ani zdaleka. Som flegmatik. Z casti. Veci, ktore by ma trapit mali, na tie zvysoka kaslem. Som tu po tyzdni, uplakana vdaka par slovam. Preco ja mam dodrzat vlastne sluby, ked moji rodicia nie su schopni dodrzat jeden jediny. Väcsinou od nich naozaj nic nechcem. Som ticho, neozyvam sa, ked nieco treba spravit tak spravim. Nejako im nedochadza, ze doma som ina, ako inde. Oni si myslia, ze som introvert, no v skutocnosti som extrovert s miernymi sklonmi k exhibicionizmu. Nechapu to. Myslia si, ze ako moji rodicia ma poznaju najlepsie, a ze len oni vedia co je pre mna dobre a spravne. Nemyslim si, ze je dobre, ak mi povedia aka som tucna. Citujem: "sadni si na tu svoju tlustu rit, vyval svoje brusisko. Mas komplexy z toho, ze kazda tvoja spoluziacka ma frajera, len ty si sama, a ony sa z teba smeju". Pritom 3 spoluziacky maju chlapcov. Ano, maju pravdu v jedinom. Mam komplexy. Zo seba, zo svojich pocitov, zo svojej tvare, zo svojej postavy. Po tolkych narazkach na to, aka som neskutocne tlusta sa mi uz nedari odolavat. Kazde rano sa tesim do skoly, lebo tam uvidim aspon par ludi, ktorim verim. Milujem tu scenu z Harryho Pottera 1, ked Harry odchadza z Rokfortu a Hermiona mu hovori: "je zvlastne ist domov", on sa pozrie na cely hrad a odpovie: "ja mam domov tu". Co sa tyka mna, plati pozmenene pravidlo. Vsade dobre, len nie doma.

mám času habadej... naozaj?

V prvom rade, za malú chvíľu prídu rodičia a potrebujem upratať botník a umyť si topánky. Druhá vec sa týka trochu filozofickej otázky. Koľko času naozaj mám? Kým pôjdem na vysokú, kým sa dostanem na tomorrowland (keď to vyslovujem ja, vznikne z toho mega smiešne slovíčko), kým pôjdem do Fínska. Každá otázka otvára nové a nové možnosti, ako sa pýtať. Čo je seriózne najsmutnejšie, mám strach z budúcnosti. Mám 16 a bojím sa, čo ma príjmu na vysnívanú vysokú, či budem mať zamestnanie, atď. Mení sa to podľa situácie. Párkrát prišli momenty, keď som sa bála, či rodičia zo mňa nezacítia vodku/whisky/cigarety. Ako to povedať. Prišli na to. Väčšinou na to prišli. Späť k téme.

Bojím sa, že budem tučná. Alebo možno už aj som. Lenže keď tá marlenka na mňa tak pekne žmurká. Nie nie, robím si srandu. Už sa jej ani nedotknem (okej, možno až keď toto dopíšem).

Aké to je depresívne, keď sedíte od rána do večera pri FB a jediný, kto vám je schopný napísať, je chlapec zo Šamorína (t.j. 458 km ďaleko). A to som rada, že aspoň niekto. Nejak ma to sťahuje dolu. Celý tento... život. Neviem ako.

aka symbolika vo vsetkom

naznaky, ktore prehupujem v mozgu ako na hojdacke. Hore dole, sem tam, na tenkych silonoch mojho chabeho sebavedomie. Cas plynie a plynie dookola a ty sa nevzdavas ani jedneho z tych zbytocnych priani. Predstavy ta (zatial) drzia pri zmysloch. Vstavas, aby si mohla aspon na nepatrnu chvilku dufat,.ze zmena je zivot a ty aspon nachvilku vybocis z tych radov neprijemneho stereotypu.

Narazila si do steny, a ono to boli, moja draha, moja draha.

Neboli. Co by to bolelo. Bolia len spomienky na to, aka si bola, ake chyby si urobila. No na pocudovanie tentoraz si nejak vyrovnanejsia ako inokedy, ako minule. Sny sa zase premienaju na skutocne udalosti, ked vlastne cely marec bude fajn. Spoznavas fajn ludi, a mas moznost ich spoznat este viac, aj ked ich mena si vlastne nezapamätas. Su podstatny? Nie, ani nie.