Ja mam obcas pocit, ze sa pretekame. Ci ja nenavidim ich viac, alebo oni mna. Casto mi povedia veci, po ktorich mam chut skocit z okna. Aka som strasna, ze sa zo mna ludia vysmievaju, lebo som tucna a skareda. Lenze jediny, kto sa mi pre moju vahu vysmieva su oni. Okej, fajn, uznavam stara sa o svoju postavu, nosi mensie cislo nohavic, lenze ked sa pohada s ocom, tak nevie co robit. Je slaboch na to, aby urobila vlastne rozhodnutia. Vo vsetkom sa niekomu prisposobuje, lebo nevie co robit. Nechapem ako moze byt moja mama. Nie som vypocitava, ona je. Nie som pokrytec, ona je. Nie som zodpovedna (hej no je to moja zla vlastnost), ona je. Nezalezi mi na mojej postave tak velmi, aby som svojej dcere robila komplexy. V zivote ma v nicom nepodporila. Len mi vycitala moje omyly, moju vahu, moju inteligenciu (som hlupa, podla nej). A pritom na mna zvysoka serie hned ako sa len da. Vyberala som si seminare, prisla som za nou, nech mi to podpise, ani sa nespytala co som si vybrala. 9 rokov ma nutila chodit do tej poondiatej ZUŠ-ky a nakoniec ani ona ani otec na moj posledny, absolventsky koncert neprisli. Vsetci rodicia tam boli. Uplne vsetci. Jedina som tam bola sama. Nespytali sa ani ako sa mi darilo. Ked som robila absolventske skusky, prisla som az o pol stvrtej poobede domov. Spravila som ich velmi dobre, 2,1,2 a oni mi povedali len to, ze ci idem tak neskoro preto, lebo som ich nespravila. V kvarte som mala Malu Maturitu, teda urobit prezentaciu a odprezentovat ju pred rodicmi. Prisla len mama, aj to ma ani nepochvalila ani nic, len ma skritizovala , co vsetko som zle spravila. Nezalezi mi uz na nicom. Uz vobec nie na nich. Na rodicoch.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára