V prvom rade, za malú chvíľu prídu rodičia a potrebujem upratať botník a umyť si topánky. Druhá vec sa týka trochu filozofickej otázky. Koľko času naozaj mám? Kým pôjdem na vysokú, kým sa dostanem na tomorrowland (keď to vyslovujem ja, vznikne z toho mega smiešne slovíčko), kým pôjdem do Fínska. Každá otázka otvára nové a nové možnosti, ako sa pýtať. Čo je seriózne najsmutnejšie, mám strach z budúcnosti. Mám 16 a bojím sa, čo ma príjmu na vysnívanú vysokú, či budem mať zamestnanie, atď. Mení sa to podľa situácie. Párkrát prišli momenty, keď som sa bála, či rodičia zo mňa nezacítia vodku/whisky/cigarety. Ako to povedať. Prišli na to. Väčšinou na to prišli. Späť k téme.
Bojím sa, že budem tučná. Alebo možno už aj som. Lenže keď tá marlenka na mňa tak pekne žmurká. Nie nie, robím si srandu. Už sa jej ani nedotknem (okej, možno až keď toto dopíšem).
Aké to je depresívne, keď sedíte od rána do večera pri FB a jediný, kto vám je schopný napísať, je chlapec zo Šamorína (t.j. 458 km ďaleko). A to som rada, že aspoň niekto. Nejak ma to sťahuje dolu. Celý tento... život. Neviem ako.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára