Och, december!

Konečne. Odteraz už bude všetko iba lepšie. Normálne sa teším ako malá. Hovorí sa, že po zlých správach majú príst uz stihol len tie dobre. A kedze november bol plny negativnych udalosti zdola nahor a sprava dolava, budem sa snazit pritahovat uz len pozitivnu energiu. Sibnuta som jemne. Ale po tolkych odmietnutiach musi prist aj jedno prijatie. Dufam, ze sa skamaratime. Aspon tolko by mohol obetovat. Lebo ja uz nespravim nic. Nemozem spravit. Pustim si one republic a bude ok. Ziadne ine horsie podnety nemaju v mojom vnutri miesto. I can see stars, i can see lights shining you. December bude pozitivny.

Minochodom, ta fotka je odveci, ale oddnes som sumec. Inak ho neocarim :D

PS: kto do teba kamenom, ty donho este väcsim kamenom :)

závislosť na čase, priestore... bode

Žltom bode.
Celý týždeň.
Odpútať sa od neho dá?
Nedá.

Aj napriek všetkému, čo si spravil sa to nedá. Keď si si ukojil svoje ego tým najprimitívnejším spôsobom. Hlúpymi nadávkami, bez opodstatnenia. Vlastne, teba vôbec nezaujíma čo o tebe hovorím? Lenže ak by sa to týkalo teba v tom negatívnom slovazmysle, ver mi, zaujímalo by ťa to. Och, škoda, že sa nepodobám na nejakého fúzatého sumca, že? To by priťahovalo tvoju pozornosť. Nejaká slizká ryba, ktorej jediným problémom je, kedy skončí na tvojom háčiku. Či som zatrpknutá? Pochybujem. Tejto vlastnosti sa snažím v vyhnúť. Ja som len proste šťastná.

Keď ťa vidím.
Keď sa usmievaš.
Keď si vôbec prítomný.

Čo je na tom taký prúser? To, že sa spolieham na zázrak? "It's like miracle, baby when you upside down". Nebolo by odveci, keby sme aspoň nachvíľu boli hore nohami. Veci, ktoré sa bojíš urobit, ale ktoré raz urobit treba. Dnes, zajtra, o mesiac.

Samé blbosti

Hahaha. Nahodila ironický úškrn. Spoznala jeho chôdzu. O pár sekúnd okolo nej prešiel. Tak ju svrbel jazyk. Povedat čokolvek. Od toho najnižšieho vyjadrovania, že je mega idiot až po vyznania typu si fajn. Prosila, prihovor sa. Aspoñ raz. Zúfalka na pohladanie.

Pár dní neskôr: 3,2,1... och chvalabohu, zvoní. "už si len zapíšte rovnice halogenidov a halogenov zo strany 73. Pri odchode zdvihnite stoličky". Vzala vetrovku, a bola vonku. Zapojila slúchadla a kráčala. Najrýchlejšie ako sa dalo. "Lucia? Hej, počkaj". Obzrela sa cez plece. Do riti. Na sekundu stratila schopnost zdravo reagovat. Naštastie, nohy ju neposluchli. "Ahoj, čo chceš?", mimoriadne láskavý pozdrav, pre niekoho, koho chcela. "Ja len, že prepáč. Za všetko". Asi zle počula. Nie naozaj. Čo ma, teplotu? Alebo je prefetovaný? "V pohode, neospravedlñuj sa, bola to v podstate moja chyba". Ani nevedela, prečo mu to hovorí, ale nemala záujem o dalšie hádky. "Fajn, čo počúvaš?", zaostril na slúchadlá. "Toto nepoznáš aj tak, one republic".

Vlastne nechápem, prečo si tak hnusne vymýšlam. Ubližujem tým len sama sebe, a musím sa naučit kašlat nañho. Bodka.

Och, datumy.

Stál si tam. Rovnako ako inokedy, a predsa v niečom iný. Mne sa stačilo iba otočit. Prvá myšlienka bola, že sa podobáš na Ryana. A kedže Ryan je moja platonická láska, mal si prehrané. Hnedé nohavice a riflová košela. Výhodou bola motivacia. Ráno sa zobudit, vstat, a tešit sa do školy. Od 13. septembra to klapalo. No a november je hrozný. Od toho momentu, ked si mi napisal par veci z ktorymi sa doteraz neviem zmierit. Ale 13.12.2013 na moje meniny maju hrat Peter s Lucia. Presne 3 mesiace od toho dna v kostole. Preco by sa malo nieco stat? Nebudem predbiehat. Bude ako nebolo.

v skratke

Nadýchni sa.
Cítiš to?
Závan vetra.
A myšlienky. Stále.
Odvaha? Keď neexistuje.
Potrebuješ milión slov.
Ako pohľad z okna.
Občas zamračené.
Tvár ti prezrádi všetko.
Pocity. Jednoznačne tvoje.
Dotyky, len jeho.
Iba v snoch. Natiahni sa.
Už cítiš vôňu reality?
Všetko sa zrúti. Vyhorí.
Ako posledná cigareta.
Z poslednej krabičky.
Raz dúfaš, že budete spojený.
Že sa budete dopĺňať.
Ako záchod s ventilátorom.
Pomaly vdychuješ dym.
Stačí. Kedy je koniec?
Čoskoro. Tiež je len človek.
So skriňou plnou košieľ, ktoré
nádherne voňajú.
Úplne jeho prítomnosťou.
Predsa len je to jeho izba.
Raz a posledný krát.
Opäť spomienka, že ste prepojený.
Neoklameš ani seba, že ho
nepotrebuješ.
Vieš, že ste podobný.
Len škoda, že neovládaš telepatiu.
Aby si mu rozkázala čo si má
myslieť.
Aj keď láska na príkaz nie je.
Čo už.

bez šance.

Počkaj.
Na čo?
Kým ťa zjem?
Počkaj, vážne.

Pri Kostiach, nádobe zmrzliny Carte
D'or a s pocitom nenahraditeľnosti
vo vlastnom živote. Zmysel života
stále uniká. Netušíš kam? Preč. Ako
všetky myšlienky, sny. Opäť čakáš. Na
zázraky, na nové ciele. Keď ťukáš do
klávesnice slová, ktoré aj tak nikoho
nezaujímajú. Čo už. Tešíš sa na
milión ďalších ľudí, ktorí môžu/
nemusia zmeniť tvoj život. Pretože ty
si originál aj s neónovým tričkom, či
americkými legínami. Alebo vyznávaš
pop, rock, metal, punk,... Nikdy
nestrácaj to, na čom ti naozaj záleží. Na čom všeobecne naozaj záleží. Nádej. Lebo nádej je dobrá vec. A dobrá vec nikdy neumrie (the
Showshank Redemption). Nech už
veríš na čokoľvek.

Krabička.

Vyberáš prvú. Prvú v živote. Opatrne ovoniavaš akokeby si sa bála, že ju z teba bude citiť, aj keď sa jej čo i len dotkneš. Zapáliš a potiahneš. Hnusný štipľavý dym cítiš až v očiach. Rozkašleš sa a prisaháš, že cigaretu do ruky už v živote nezoberieš. O mesiac a pol ideš von s istou partiou ľudí. Slimky petry mentolové kolujú. Tak si jednu vezmeš. Už ti to síce ide lepšie, ale opäť je tu rovnaký pocit, že táto biela dlhá palička sa nestane tvojím najlepším kamarátom. Vlečie sa deñ za dñom a dievčatá z ulice ťa poprosia, nech kúpiš modré L&M-ky, pretože vyzeráš najstaršie. Samozrejme, ulakomíš sa. Žiadne ústa, klasický systém hej mama ide. Pár pokusov nevyšlo, ale inak je to fajn. Jedna, druhá, už to ide zaradom. Ráno, poobede, škola, víkend. Tá energia ťa celkom nakopla.

Vtedy ho stretneš. Dúfaš, že ťa nesprevádza oblak nikotínovej vône. Lebo on fajčiarky neznáša, a ty tušíš, že vysvetlenie ako to skúšaš prvýkrát neobstojí. Síce preñho si menej ako vzduch. Keby mohol, asi by ťa vymazal zo svojho života rovnako jednoducho ako z konta na facebooku. Každý deñ riešiš to isté, a už dávno to začalo byť únavné. Prešiel a aj napriek tvojím želaniam, aký bude dnešok výnimočný, sa tváril, že ťa nepozná. Nezáleží ako dlho. Nikdy na tom nezáležalo.

Po čase máš potrebu stále. Podvedome zdravíš s cigaretou v ruke všetkých, čo tak ako ty prepadli dymovému šialenstvu. Stretávaš ich odklepávať popol, no len na sebe vidiš zúfalstvo. Spoznáš ich podla oranžového svetielka. Stojí ti to zato? Prsty, dych, vlasy poznačené hnusným zápachom. Zahasíš svoju, s vedomím, že to bola tvoja posledná. Takmer plnú krabičku odhodíš tak, kde ju nájde ten spravny človek. Ty si urobila poslednú bodku.

raz, dva, tri. spomínaš?

Zakrývala si oči pred ostrým slnkom. V ušiach znel hlas Ryana Teddera a jeho stop and stare. Všetky ostatné veci, ako keby išli pomimo nej. Čo ju vlastne najviac trápilo? Pocit osobného zlyhania. Robila presne to, čo robit nechcela. Zrazu sa cítila ako posledná vtierka, ktorá mu nestojí ani za pohlad. Bez ohladu na rok, mesiac, týždeñ bola ona na jednej strane a on na tej druhej. Čo mala robit? Len aby sa ju aspoñ pokúsil spoznat. Márna snaha. On si nepripustil nič, čo malo byt v súvislosti s ñou. Čo z toho? Toto bol očividne koniec. Všetkého.