Hahaha. Nahodila ironický úškrn. Spoznala jeho chôdzu. O pár sekúnd okolo nej prešiel. Tak ju svrbel jazyk. Povedat čokolvek. Od toho najnižšieho vyjadrovania, že je mega idiot až po vyznania typu si fajn. Prosila, prihovor sa. Aspoñ raz. Zúfalka na pohladanie.
Pár dní neskôr: 3,2,1... och chvalabohu, zvoní. "už si len zapíšte rovnice halogenidov a halogenov zo strany 73. Pri odchode zdvihnite stoličky". Vzala vetrovku, a bola vonku. Zapojila slúchadla a kráčala. Najrýchlejšie ako sa dalo. "Lucia? Hej, počkaj". Obzrela sa cez plece. Do riti. Na sekundu stratila schopnost zdravo reagovat. Naštastie, nohy ju neposluchli. "Ahoj, čo chceš?", mimoriadne láskavý pozdrav, pre niekoho, koho chcela. "Ja len, že prepáč. Za všetko". Asi zle počula. Nie naozaj. Čo ma, teplotu? Alebo je prefetovaný? "V pohode, neospravedlñuj sa, bola to v podstate moja chyba". Ani nevedela, prečo mu to hovorí, ale nemala záujem o dalšie hádky. "Fajn, čo počúvaš?", zaostril na slúchadlá. "Toto nepoznáš aj tak, one republic".
Vlastne nechápem, prečo si tak hnusne vymýšlam. Ubližujem tým len sama sebe, a musím sa naučit kašlat nañho. Bodka.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára