posledný júnový deň

mám chuť napísať nejaký prudko motivačný komentár o tom, ako niekedy správne rozhodnutia bolia a ako sa neoplatí bojovať, ak nikto nechce bojovať s vami, lebo uprednostní pohodlie. A to je v poriadku. Je to každého osobná voľba. Hoci by som bola najradšej, keby sa občas aspoň pokúsil vystúpiť z komfortnej zóny. A dokázať mi, že som bola preňho dôležitá. Ale to on nikdy nemusel robiť a ani nikdy neurobil. Všetko bolo tak automatické a nekomplikované. 

Jún bol taký, že boli horšie aj lepšie dni. Občas som večer preplakala a občas som preplakala ráno. A potom som sa smiala, a usmievala a veľa sa prechádzala a každý deň bol lepší ako ten predchádzajúci. 

Dávam si čas, dávam voľný priechod smútku a aj radosti. Ale to sa po rozchodoch deje, však? Len by som niekedy potrebovala utlmiť intenzitu pocitov. Oficiálne to bude polrok čo sme sa rozišli. A mesiac a pol od definitívneho rozchodu. 

A asi je načase si priznať, že sa môžem troška hnevať aj naňho. Že som si ho idealizovala, že je rytier a vo všetkom dokonalý. Že sme sa nikdy nehádali a že by za mnou prišiel aj na kraj sveta. Neprišiel. Lebo by to preňho bolo náročné. A nechcel nikoho, kto mal problémy a už vôbec nie niekoho, ako som ja, kto mal tých problémov sto tisíc. A môžem sa za to naňho hnevať, lebo keď bol so mnou, nechcel ísť ani na bedminton, nechcel so mnou spávať, ani vzoprieť sa svojej rodine a zastať sa ma. A asi ma nebaví tváriť sa, že sa nehnevám, keď sa hnevám, keď ma to každý deň bolí a každý deň bojujem. 

Hej ako optimisticky ten môj príspevok začal. 

neviem

 ako sa zmieriť s tým, že niekto odíde z Vášho života navždy? Hovoriť zbohom som nikdy moc nezvládala a nejde mi to ani teraz, duplom keď celá moja galéria v mobile a fotky na instagrame sú plné jeho tváre. A aj keď viem, že by nám to nefungovalo, zrazu najviac bolí to, že sa mení a všetko, čo som mu vyčítala robí teraz inak. A hoci chcem bojovať, a chcem vyhrať, chcem najmä to, aby ja som vyšla z tejto naťahovacej hry na naháňačku ako víťaz. 

Koľko sa zmenilo

 Prešiel polrok odkedy som tu písala poslednýkrát a stalo sa presne to, k čomu posledné blogy smerovali. Očividne som mala už dávno pochopiť, že moje pocity nie sú zanedbateľné a že na nich záleží. A že nie som šťastná, už nejakú chvíľu. Dospeli sme ku koncu vzťahu, ku koncu môjho pobytu v Bratislave, ku koncu môjho štúdia a ja dnes na sídlisku v Prahe píšem tento blog mám hrču v hrdle, lebo opäť pochybujem, či som urobila dobre. 

Ako to ľudia vedia, či sú spokojní? Ako ľudia neľutujú každý svoj krok a ako neprehodnocujú každé svoje rozhodnutie? Na druhej strane, ako je možné, že je niekto spokojný so svojim životom, nerozmýšľa nad tým, či takto chce žiť aj naďalej a či ho za rohom nečaká niečo lepšie a krajšie? A hoci sa v danom momente zdá, že nič lepšie nie je, že som urobila správnu vec a odišla, ako je možné, že sa dnes utápam vo vlastnom smútku? 

Kladiem si otázky, na ktoré nepoznám odpovede, no v konečnom dôsledku, na neistotu som si zvykla a život musí ísť ďalej, lebo inak to nejde. A ak nemám motiváciu pokračovať, je otázkou, či pokračovať vôbec má zmysel.