mám chuť napísať nejaký prudko motivačný komentár o tom, ako niekedy správne rozhodnutia bolia a ako sa neoplatí bojovať, ak nikto nechce bojovať s vami, lebo uprednostní pohodlie. A to je v poriadku. Je to každého osobná voľba. Hoci by som bola najradšej, keby sa občas aspoň pokúsil vystúpiť z komfortnej zóny. A dokázať mi, že som bola preňho dôležitá. Ale to on nikdy nemusel robiť a ani nikdy neurobil. Všetko bolo tak automatické a nekomplikované.
Jún bol taký, že boli horšie aj lepšie dni. Občas som večer preplakala a občas som preplakala ráno. A potom som sa smiala, a usmievala a veľa sa prechádzala a každý deň bol lepší ako ten predchádzajúci.
Dávam si čas, dávam voľný priechod smútku a aj radosti. Ale to sa po rozchodoch deje, však? Len by som niekedy potrebovala utlmiť intenzitu pocitov. Oficiálne to bude polrok čo sme sa rozišli. A mesiac a pol od definitívneho rozchodu.
A asi je načase si priznať, že sa môžem troška hnevať aj naňho. Že som si ho idealizovala, že je rytier a vo všetkom dokonalý. Že sme sa nikdy nehádali a že by za mnou prišiel aj na kraj sveta. Neprišiel. Lebo by to preňho bolo náročné. A nechcel nikoho, kto mal problémy a už vôbec nie niekoho, ako som ja, kto mal tých problémov sto tisíc. A môžem sa za to naňho hnevať, lebo keď bol so mnou, nechcel ísť ani na bedminton, nechcel so mnou spávať, ani vzoprieť sa svojej rodine a zastať sa ma. A asi ma nebaví tváriť sa, že sa nehnevám, keď sa hnevám, keď ma to každý deň bolí a každý deň bojujem.
Hej ako optimisticky ten môj príspevok začal.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára