Prešiel polrok odkedy som tu písala poslednýkrát a stalo sa presne to, k čomu posledné blogy smerovali. Očividne som mala už dávno pochopiť, že moje pocity nie sú zanedbateľné a že na nich záleží. A že nie som šťastná, už nejakú chvíľu. Dospeli sme ku koncu vzťahu, ku koncu môjho pobytu v Bratislave, ku koncu môjho štúdia a ja dnes na sídlisku v Prahe píšem tento blog mám hrču v hrdle, lebo opäť pochybujem, či som urobila dobre.
Ako to ľudia vedia, či sú spokojní? Ako ľudia neľutujú každý svoj krok a ako neprehodnocujú každé svoje rozhodnutie? Na druhej strane, ako je možné, že je niekto spokojný so svojim životom, nerozmýšľa nad tým, či takto chce žiť aj naďalej a či ho za rohom nečaká niečo lepšie a krajšie? A hoci sa v danom momente zdá, že nič lepšie nie je, že som urobila správnu vec a odišla, ako je možné, že sa dnes utápam vo vlastnom smútku?
Kladiem si otázky, na ktoré nepoznám odpovede, no v konečnom dôsledku, na neistotu som si zvykla a život musí ísť ďalej, lebo inak to nejde. A ak nemám motiváciu pokračovať, je otázkou, či pokračovať vôbec má zmysel.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára