..

Ešte nie je utorok, aby som mohla opäť pozerať Kosti tak vás idem otravovať blogom. V poslednej dobe som pridávala samé smutné a depresívne blogy. Mala som pocit, že niečo zo mňa vysáva energiu. Vtipné je, že človek, pre ktorého som sa toľko trápila, vôbec nemal záujem o mňa. Nikdy to nebolo o tom, že som preňho podstatná ako osobnosť, vždy som bola len nejaká fyzická schránka, ktorá je síce dobrá, ale len v jednej oblasti. Jeho nezaujímali moje citové vylevy, ani opité ani triezve. Odľahlo mi, keď to skončil. Nemusím sa báť povedať čokoľvek, aby to neboli len hlúpe kecy, ani trieskať päsťami do steny, pretože zas sa urazil. 

Minule som našla svoj starý blog o tom, čo chcem dokázať nasledujúci rok. Zmaturovala som na jednotky, dvojky, dostala sa do Brna, idem robiť dobrovoľníka a aj keď som na stužkovej nevyzerala ako Taylor Swift, ani nejdem na Grape, je mi skvelo. Dosiahla som aspoň tri body a pritom sa o to ani nesnažila. Asi je fakt pravda, že ak vysielate do vesmíru nejaké myšlienky, splní sa vám niečo. Nie všetko, niečo. 

Za posledný rok som spoznala kopu nových ľudí. Môžem im napísať a aj keď sú v Amerike, stále im môžem povedať všetko. Aké je to jednoduché, mať fajn život. Sedieť večer na pive, a rozmýšľať, či štvrte si dáte veľké alebo malé. V Tabačke má dokonca už pozná čašníčka. Nepotrebujem silou mocou chlapské plece, ale ak príde, bude to len bonus. A vlastne je reálna šanca, že jedno bude onedlho k dispozícii :)

o birc láskach a birc sklamaniach

Povedala som si pred týmto letom, že nechcem vzťahy ani nevzťahy, ani nič čo sa podobá na vzťahy s chlapcom na diaľku. Vidieť sa raz za týždeň/dva, aj to len na pár hodín či noc, stráviť hodiny cestovaním. Čím to je, že sa mi stále niekto taký pripletie do cesty? Aj teraz sa priplietol. Vlastne priplietol sa už dávnejšie, lenže bol to kamarát, s ktorým sme si raz za čas prehodili pár viet na facebooku, ktorý sa ponúkol, že môžem uňho v Brne v novembri prespať. Bol to dobrý kamarát, taký, o ktorom nerozmýšľate, že by s vami vôbec chcel niečo mať. Táto myšlienka šla úplne mimo mňa. 

Lenže v jeden super júlový tabačkovský večer, som pri treťom pive napísala "poďme sa niekedy opiť". Smútok je sviňa, a ja som sa s ním chcela porozprávať. Tuším som to ani nemyslela vážne, len od júna sme si začali každý deň písať a máte ho medzi prvými kontaktami, zrazu mu hovoríte, aký ste mali deň, a každý večer čakáte na odpoveď, aký bol ten jeho. Dostane sa vám takto pod kožu a vy neviete čo s tým, lebo ste kamaráti. Tak sme sa šli opiť a nejako sme sa až tak ani neopili, pozerali sme Jamesa Bonda do pol jednej v noci, jedli čokoládu a prišlo mi celkom prirodzené, ležať vedľa neho, lebo sme sa poznali dosť dlho a poznali sme sa tak, že som mala pocit, že ho poznám ešte aj oveľa dlhšie. 

Aj keď bol ďaleko, chcel ma vidieť aj ďalší víkend a ja zrazu zabúdam pri ňom na Oliverov, a začínam to nahrádzať krajším menom a krajšími objatiami a krajšími slovami. Je ďaleko, ale o 3 týždne nebude a ja sa už neskutočne teším na šťastnú jeseň. Hlavne, nech to nezakríknem. 

o modrých lakoch

Moja prvá láska/modrý lak prišla v škôlke. Volal sa Matúš, mal blond vlasy, modré oči a keď sme vystupovali, tak ja som bola Anička a on Janíčko. Stále. Bol o rok starší, takže ma opustil a odišiel na základnú školu. 

V prvom ročníku ma chytil ošiaľ Harryho Pottera, a jeden siedmak bol ryšavý chlapec, ktorý sa podľa mňa (iba podľa mňa) podobal na Rona. Skladala som mu básničky, naschvál ho stretávala v ZUŠ-ke, predstavovala si našu spoločnú budúcnosť, ktorú by nám odobrila jeho mama aj moja babka (pracovali spolu v materskej škôlke). Opäť ma smutne zanechal, odišiel na gymnázium, a dal sa dokopy s vicemiss 2013, doštudoval matfyz a teraz je šťastný a zadaný (občas ho stalkujem na instagrame). 

S nástupom na osemročné gymko prišiel Dávid - chodil do tercie. Och, to bola hlboká láska, chodil so mnou na teóriu, a občas si odo mňa požičal pero. Po troch rokoch, keď som si zohnala už aj jeho telefónne číslo, nick na pokeci (kde som mu písala anonymne) začal chodiť so svojou spolužiačkou. Tak skončila ďalšia láska v mojom živote. 

12.3.2011 láska bolí. Ďalší Matúš v mojom živote. 13-ročná Lucia v chlapčenských rifliach z číňana, ostrihaná na muchotrávku, mysliaca sa, že jej netreba podprsenku (omyl). Stretnutie prišlo nečakane, spolužiačka mala prvé rande, tak dotiahla ďalšie tri svoje kamarátky a on dotiahol svojho najlepšieho kamaráta. Situácia bola trápna na ôsmu, ale podstatné je, že tento ne-vzťah som strašne intenzívne prežívala, vtedy som začala písať moje prvé blogy o tom, ako sme spolu. Po troch rokoch láska k Matúšovi sa nejak zázračne vytratila, aj keď doteraz je to jediný chlapec, s ktorým neviem prehovoriť 3 vety bez toho, aby som sa cítila trápne. 

Ďalej prišiel Tomáš, kvôli nemu som sa naučila fajčiť, lebo veď aj on fajčí, tak budeme fajčiť spolu. Bolo to obdobie mojej fakt tvrdej puberty, keď som som sa ulievala zo školy, aby som sa mohla ísť opiť, silou mocou ma to ťahalo na všetky tie diskotéky, plné slizkých chlapov (načo som aj doplatila). Našťastie po troch mesiacoch tohto nie-až-tak-dobrého obdobia ma to prešlo. 

Začalo moje aktívne birdz obdobie, moje prvé birdz stretká (mamke som vždy tajila, odkiaľ tých všetkých mojich kamarátov a kamarátky poznám). A samozrejme birdz zamilovania. Vlastne všetky moje vzťahy sú posledné 2 roky nadväzované len cez birdz (okrem jedného). 

Ten predposledný prišiel z instagramu, tuším som hľadala hashtag strnisko a vyhodilo mi jeho. Mal pekné fotky, tak som ho followla, on ma odfollowol a z času na čas sme si lajkli fotky. On mne moje legendárne o zrkadlo, ja jemu krajinky, západy slnky. Vo štvrtok po stužkovej mi napísal "ahoj, ty smejo", a tak začal polrok plný dobrého sexu, ale na druhej strane žiadneho vzťahu. Písali sme si, ale čo z toho, keď sme sa videli veľmi málokrát na to, aby sme to mohli ťahať ďalej. 

viete, čo je fajn?

keď si uvedomíte, že niekoho ľúbite a môžte mu to hneď povedať, lebo leží vedľa vás na úplne malej valende. celú noc s vami vydrží aj keď o piatej ráno budete chrápať, do druhej v noci ho budete štuchať, nech sa s vami rozpráva, a keď zaspíte, aj tak ho niekam vytlačíte na kraj postele.

Rada mu prechádzam prstami po strnisku, rada ho bozkávam, lebo je skvelé mať niekoho rád, kto je v rovnakom meste, v rovnakej štvrti a cez sídlisko sa k nemu dostanem za 20 minút. Mám rada, keď toho veľa nerozpráva, ale keď začne, je to niečo, čo je múdre. Keď mi niečo vysvetľuje, keď jeme spolu cibuľovú pizzu, alebo keď mi na večeru urobí lečo od babky s fazuľou a klobásou, lebo som prišla k nemu o pol deviatej večer a celý deň som nič nejedla. 

Ľúbim ho, a nie je nič viac fajn, ako ľúbiť niekoho, kto vám to vracia späť aj miskou raňajok, úsmevom a hoc aj smskou. Leží vedľa mňa a ja nechcem nikoho iného, som šťastná, lebo je neďaleko a som s ním každý deň, čo som nikdy predtým nezažila. Cítiť ho pri sebe je tá najlepšia vec, aká sa mi mohla kedy prihodiť, a aj keď je tento blog hrozne presladený a plný citov a emócii (skoro ako reflex na markíze), birdz je skvelá stránka. Už len kvôli Jakubovi.