Povedala som si pred týmto letom, že nechcem vzťahy ani nevzťahy, ani nič čo sa podobá na vzťahy s chlapcom na diaľku. Vidieť sa raz za týždeň/dva, aj to len na pár hodín či noc, stráviť hodiny cestovaním. Čím to je, že sa mi stále niekto taký pripletie do cesty? Aj teraz sa priplietol. Vlastne priplietol sa už dávnejšie, lenže bol to kamarát, s ktorým sme si raz za čas prehodili pár viet na facebooku, ktorý sa ponúkol, že môžem uňho v Brne v novembri prespať. Bol to dobrý kamarát, taký, o ktorom nerozmýšľate, že by s vami vôbec chcel niečo mať. Táto myšlienka šla úplne mimo mňa.
Lenže v jeden super júlový tabačkovský večer, som pri treťom pive napísala "poďme sa niekedy opiť". Smútok je sviňa, a ja som sa s ním chcela porozprávať. Tuším som to ani nemyslela vážne, len od júna sme si začali každý deň písať a máte ho medzi prvými kontaktami, zrazu mu hovoríte, aký ste mali deň, a každý večer čakáte na odpoveď, aký bol ten jeho. Dostane sa vám takto pod kožu a vy neviete čo s tým, lebo ste kamaráti. Tak sme sa šli opiť a nejako sme sa až tak ani neopili, pozerali sme Jamesa Bonda do pol jednej v noci, jedli čokoládu a prišlo mi celkom prirodzené, ležať vedľa neho, lebo sme sa poznali dosť dlho a poznali sme sa tak, že som mala pocit, že ho poznám ešte aj oveľa dlhšie.
Aj keď bol ďaleko, chcel ma vidieť aj ďalší víkend a ja zrazu zabúdam pri ňom na Oliverov, a začínam to nahrádzať krajším menom a krajšími objatiami a krajšími slovami. Je ďaleko, ale o 3 týždne nebude a ja sa už neskutočne teším na šťastnú jeseň. Hlavne, nech to nezakríknem.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára