ak ste šťastní, nepotrebujete o tom písať

Zima priniesla nové stretnutia, zážitky, pocity, a ja zas chcem zažiť ten pocit, keď ťa prvýkrát uvidím a presedíme spolu 7 hodín a pri mínus 13-nástich ma pôjdeš odprevadiť až k o-minútu-odchádzajúcemu vlaku. Začiatky vraj bývajú najlepšie, lenže po začiatkoch je to už len naťahovanie s tým, že možno zas prídu tie fantastické momenty. Omyl, neprídu.

Začnete sa obviňovať, na tom druhom vám začne vadiť milión vecí, a prestanete si užívať vzájomnú prítomnosť. Zistíte, že zmizli všetky prekvapenia, a vy hľadáte tie nové, lenže oni tam už nie sú. Viete, kedy ráno vstáva, čo raňajkuje (či vôbec raňajkuje), akú značku tenisiek/gitarových strún preferuje a kam by sa chcel presťahovať.

Nie je to láska, a ak sa tá vybuchujúca zamilovanosť začína meniť na stereotyp, mňa to prestáva baviť. Chýba tomu iskra, hlbšie city a hlavne to “bum bum bum”, keď sa mi srdce ide prevrátiť až niekde v žalúdku. Vlastne, obaja začneme strácať záujem, a už to ide dolu vodou, pretože nie nenávisť je najhoršia emócia na svete, ale ľahostajnosť. Ak ma niekto ignoruje, na kom mi záleží, mám nutkanie si myslieť, že chybu som urobila ja.

Niekto príde, neskôr zas odíde a ja stále ostanem. Naberiem skúsenosti, naučím sa niečo nové, nadýchnem sa a pokračujem. Čudný kolobeh a ja ani neviem, či je potrebná zmena, alebo nie.

PS: Zistila som, že s koncami sa viem už zmieriť lepšie a neplačem do vankúša :)

you have died bitter and alone. retry?

Bude to rok. Rok odvtedy čo ma @Rifla zavolala na pivo do košickej Tabačky. Vtedy som sa zamilovala do Tabačky. Rok odvtedy, čo som spoznala najinteligentnejšieho chlapa pod slnkom. Je čudné uvedomiť si, že nikto rovnaký už nepríde. Taký v ktorom sa spojili všetky negatívne vlastnosti do niečoho veľkého - pozitívneho. Častokrát povedal presne to, čo som chcela počuť, a ak prišiel z Brna čo i len ráno domov (s tým, že večer išiel naspäť) aj tak ma chcel vidieť. Ak by som to mohla takto povedať, naviazala som sa pravdepodobne preto, že to bola niečo ako moja prvá obojstranná láska, a konečne som sa pri niekom cítila pekná. Pre niekoho, komu bolo celý život vtĺkané do hlavy, ako z neho nič nebude, to bol pocit na nezaplatenie.

On mi povedal, že keď človek dosiahne 20 rokov, zmenia sa mu priority, zmení myslenie. Možno si začne hľadať niekoho, kto tu nebude ako výplň času, nie ako cesta po ktorej sa niekam dostanem, ale skôr ako cieľ, prístav niekde na severe, s výhľadom na nórske more. Budeme do seba vrážať ako vlny na pláži pre surfistov každý večer, keď si sadneme k televízoru a otvoríme fľašu ríbezľového vína. Technicky vzaté, nejde o stret dvoch osôb ako takých, skôr o stretnutie slov, myšlienkových vĺn, hudobných vkusov. Tiež pohľadov. Kdekoľvek sa budem pozerať, bude ona periférne vidieť jeho. Z okna, v obľúbenej kaviarni, pri sedemdesiatej repríze obľúbeného filmu, vždy tam bude.

Vždy sa k tomu rada vraciam. Ako ma čakal na stanici a ja som bola vystresovaná, že nebudem vedieť o čom rozprávať. Čudne rýchlo plynúci čas. Ešte rýchlejšie vypité pivá a môj smiech, keď sa spýtal, či chcem vyskúšať, ako sa bozkáva. Ja som chcela, a chcela by som to skúšať aj teraz po ôsmich mesiacoch, čo to urobil naposledy.