o ceste domov

nasávame pocity,
zlo, ľútosť
novembrová.

keď západy slnka
majú smutno veselý
podtón.

z teplých farieb,
sviečok a vencov,
ktoré ťa nezohrejú.

skôr spôsobujú
prudký smútok
za niekým, kto bol s tebou
pár mesiacov.

"maybe all this things make me who i am". 

o koncoch

Videla Koniec. Po tých pár svetlých mesiacoch, mal prísť teraz, z ničoho nič, postupne sa prikrádal spoza chrbta dvoch nič netušiacich osôb. Ako sa správajú zamilovaní? Ako sa správajú nezamilovaní? A ako sa správajú tí, čo sú niečo medzi tým? Na Koniec reagovali každý po svojom. Ona sa snažila vysporiadať so svojimi pocitmi, lenže celým svojou podstatou v duchu spievala "Don't leave tonight, stay". 

+

 Koniec teda prišiel. Ona sa s tým nevedela zmieriť. Nevie sa s tým niekde hlboko zmieriť doteraz, ale snaží sa. Nikto o tom nevie, nikto sa nepýta, tak načo im o tom hovoriť? Možno len neverila, že to je tak jednoduché, niečo ukončiť. 

+

Aké je jednoduché s niekým prerušiť kontakt, hlavne keď nie je z vášho mesta a nemusíte sa s ním stretávať. Aké je naivné myslieť si, že niečo potrvá dlhšie ako pár mesiacov, že vás dotyčný nezačne nudiť a vy zrazu zisťujete, že to buď chcete vrátiť na začiatok úplne alebo sa na to vykašľať a skúsiť niečo nové, respektíve neskúšať niečo. Na jednej strane vás k "zbližovaniu" niečo ťahá a na strane druhej od toho utekáte, pretože obvykle program "nič neriešiť" nefunguje. Asi ako dievča som naprogramovaná chcieť viac. Lenže ak nikto nechce viac tak sa skúšam zmieriť s niečím čo nie je viac. 

+

Vlastne načo sa vzťahmi (akýmikoľvek) zaťažovať? Všetko bude presne tak ako má byť, sú podstatnejšie veci. 

na birc to nemôžem publikovať ta to máte tu

Poznáte ten pocit, že ste s niekým v "niečo viac ako kamaráti" vzťahu, ale nie je to ešte oficiálne vzťah a asi nikdy nebude, lebo je xy dôvodov, prečo by ten vzťah nevyšiel, a tak väčšina vašej konverzácie sa obmedzuje na internetové správy a občasné stretnutia? Prvý mesiac to bolo fajn, bola som ďaleko, potrebovala som pozornosť, potrebovala som mať pocit, že sa o mňa niekto zaujíma, aj keď som 1500 kilometrov od Slovenska. Boli to skvelé večery a keď si to tak uvedomím, nebolo to až také hrozné, vypnúť v tom Bulharsku od všetkého a netrápiť sa ničím. On bol zaujímavý, mali sme o čom rozprávať. Ako som prišla domov, boli sme spolu vonku, dal mi pusu, bola som šťastná a o 3 dni neskôr sme boli znova spolu. Neskôr prešli 2 týždne, čo on bol v Brne a mne začala škola, takže mi to zbehlo vcelku rýchlo, a zas prišiel domov. 

+

Myslím, že to boli úžasné dni. Lenže teraz... neviem. Na jednej strane neviem povedať nie v akejkoľvek situácii a neviem kedy dosť,  na strane druhej začalo ma to nudiť. Možno je to len tým, že mám krámy, a zvýšené hodnoty niektorých hormónov (nemám šajnu ktorých), ale asi je načase skončiť, a toto ja nedokážem. Veď sa to ešte nejak vyrieši a všetko bude skvelé ako na začiatku. Prečo nemôžu byť vzťahy s ľuďmi stále rovnaké ako v začiatkoch? Ten moment, keď o vás ten druhý ešte nevie nič, a zaujímate ho, a nie je si istý, čím ho dokážete prekvapiť, a spoznáva vás, lebo mu prídu vaše vlastnosti nezvyčajné? Netuším ako budem mať raz normálne vzťahy, pretože ma desí ten stereotyp a to, že sa budem musieť zmieriť s tým, že dopredu viem ako partner zareaguje, aké jedlo raňajkuje, ako si robí kávu. Veď to je hrozné.

+

Avšak negatívom druhej možnosti je to, že pri prvých stretnutiach prichádza nervozita, a nedokážem sa tak uvoľniť, ako by som chcela. Asi tomu nechám voľný priebeh, nech robí čo chce, nech ja robím čo chcem, a možno to ešte dokážeme nejak naštartovať. Pretože ja ho rada mám.