Ako tam polosedim na posteli, a chytám v jednom rohu wifi, tak mi napadlo, že niečo napíšem. Obvykle sa mi dobré nápady vyhýbajú, respektíve stratím inšpiráciu ako náhle začnem písať, a prichádzajú vtedy, keď zaspávam alebo umývam riady, lenže už dlhšie sa mi v hlave rysuje niečo, čo by mohlo byť fajn základ na nový blog. Chcem písať o ľudských vzťahoch a kto má kedy navrch. Po posledných skúsenostiach (časové obdobie - polrok) som sa naučila, že urobiť prvý krok je fajn, ak sa potom stiahnem úplne. Viem si to predstaviť na grafe, krivka z ničoho nič vyskočí hore, lenže potom klesne na nulu, a už je len na tom druhom, komu nadbieham, či sa chytí alebo nie. Lepšia možnosť však je, keď ten druhý začne, napríklad s rozhovorom a ja nemám pocit, že otravujem, vtieram sa, či som STRATA ČASU. Možno to vnímam takto len ja, ale možno keby som sa držala vo veľa prípadoch ticho, netrápili by ma banality.
Taktiež si všímam, že som sa začala vyjadrovať neurčito. Často napíšem 20-riadkovu správu a vlastne nič podstatné nepoviem. Problém je, čo o mne vlastne je podstatné? Nič. Ľudia servírujú fakty o sebe bez toho, aby sa ich niekto niečo pýtal. Statusom na facebooku, alebo len pri rozhovore. Je šanca, že sa povahy dvoch ľudí zhodnú na jednom fakte, alebo nezhodnú, presne o tom je rozhovor. Najhoršie to je s niekým, s kým idete vonku prvýkrát. Ako vytiahnete karty na stôl (začnete rozprávať o sebe, alebo o svojich zážitkoch, keďže partnera v konverzácii nepoznáte natoľko, aby ste mohli o ňom rozprávať), aká je šanca, že toho druhého zaujmete? Stále riskujete, nie ste na rovnakej pozícii. Ak odíde,môžte si len domýšľať, bola som preňho/pre ňu dosť inteligentná, vyjadrovala som sa dobre, súhlasí so mnou, BUDE SA CHCIEŤ ZNOVA STRETNÚŤ? Jasné, že môžte spoznať nových ľudí, ale čo keď vám práve tento zaimponoval natoľko, že nasledujúce štyri roky budete myslieť iba naňho?
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára