Prišiel na mňa pocit, že ničomu nerozumiem. Absolútne. Pred štyrmi rokmi, keď som sa pokúšala o svoje prvé blogy stretla som chlapca. O 2 roky starší, nejakým zvláštnym, nevysvetliteľným spôsobom pre mňa pekný. Objektívny názor bol, že vôbec pekný nie je, ale mne to bolo jedno, 13-ročná Lucia, ktorá si myslela, ako sa okolo nej točí svet. Zapísala som o našom fiktívnom vzťahu milión papierov, doteraz ho volám platonická láska. Na Facebook som chodila raz za pár dní, na polhodinu, ale to mi nebránilo mu písať a písať a písať. Pamätám si na jeden záznam v denníku o tom, že by sa mi mal ospravedlniť. Keď nad tým tak spätne uvažujem, nikdy mi nič zlé nespravil, väčšinu času ma ignoroval, ja som sa aspoň vybúrila. Po štyroch rokoch, čo sa poznáme, ho môžem označiť akurát tak za známeho. Raz v živote som sa s ním snažila viesť debatu, inak sme si písali, ale z mojej strany to bolo vždy len o otravovaní. A predsa, vždy keď ho stretnem, je tam impulz, myšlienka, aký je super, že možno keby mi TERAZ dal šancu, aj by sme si rozumeli. Predvčerom mi napísal, po polroku (vo februári som mu naposledy mala nutkanie napísať, inak vôbec) o piatej ráno, že mi dlží ospravedlnenie. Ako náhle som mu odpísala, za čo, už neodpovedal. Nechápem tomu všeobecne, prečo mi toto, po takej dobe píše? Vraj nebol opitý. Zasa som sa začala točiť v kruhu, a polemizovať, čo tým myslel, a prečo mi toto písal. Ozvali sa staré... Pocity, ale všetko len v tej povrchnej rovine, pretože ja ho v podstate nepoznám. Neviem, aká je jeho obľúbená farba, čo počúva, čo vlastne na vysokej študuje, ani ho v tom našom meste nestretávam. Aj mi to občas príde ľúto, bol prvý, kto sa mi páčil tak naozaj, a asi vždy aj bude, aj keď je škaredý (nie je).
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára