I.

Píšem cez mobil rovno do birdz okna blog, a dúfam, že si nebudem hlavu trieskať o stenu, prečo som ja debil nepoužila normálnu aplikáciu, ale dávam to rovno tu.

Keďže som už dlhší čas mimo Slovenska (a ešte nejaké 2 týždne budem) v podstate bez iných vplyvov (rodičov a sestru nerátam), mám čas si triediť veci v hlave. Rozmýšľam nad tým, čo priniesol tento školský rok ako taký a čo prinesie nasledujúci. Či som sa niekam posunula, alebo stagnujem, taká rekapitulácia. S určitou istotou môžem povedať, že som sa zmenila. Spoznala som kopec nových ľudí, ktorí prišli aj odišli, a neskôr sa aj pár z nich vrátilo. Ten, ktorému som možno najviac verila, a najviac sa mu otvorila to tak celkovo nezobral možno ako mal, a skončil úplne. Dôsledkom toho, je, že už 2 a pol mesiaca v sebe riešim zmätok, a taktiež neviem, či sa nájde niekto, komu toho poviem o sebe toľko ako jemu. 

Mala som určitý štandard, vlastnosti, ktoré som si myslela, že dotyčný musí splniť, aby mi pripadal... zaujímavý. Vysnívala som si niečo, čo bolo ťažké zrealizovať, keďže každý človek nie je rovnaký, a to, čo mal jeden, nemal druhý, aj keď sa ich povahy zhodli vo viacerých bodoch. Bolo to niečo, čo som hľadala. A zrazu prišiel niekto, kto rozbil všetky moje predstavy, menil ich postupne, jednu po druhej, a ja som mala chaos, či nie je dobré sa odosobniť od mojich požiadaviek a skúsiť niečo nové. Alebo či vôbec niečo nové treba skúšať. Koniec koncov, asi bude trvať trochu dlhší čas, než budem (chcieť) riešiť nové vzťahy.

V každom prípade, mám 17, nechcem sa viazať, a na druhej strane nechcem si ani užívať. Svojim spôsobom moja sebadôvera je už teraz v dosť nízkych hodnotách, a neviem, či to je tým, že som celý život riešila takéto nepodstatné problémy, ako sú uvedené hore, alebo tým, čo si o mne myslia rodičia. 

Mama hovorí, že zo mňa by mohlo byť pekné dievča, keby som urobila celý zoznam vecí, ale ja nechcem na sebe nič meniť. Jej sa nepáči ani to, ako sa obliekam, že rada čítam, že chcem študovať žurnalistiku. Asi by ma radšej vymenila za niekoho, kto rád nakupuje, kto by s ňou rozprával o lakoch na nechty, a kto by mal rovnaký vkus, napríklad minisukne a vysoké lodičky. Nie som si istá, či chcem byť týmto spôsobom pekná.

O rovnováhe.

Ako tam polosedim na posteli, a chytám v jednom rohu wifi, tak mi napadlo, že niečo napíšem. Obvykle  sa mi dobré nápady vyhýbajú, respektíve stratím inšpiráciu ako náhle začnem písať, a prichádzajú vtedy, keď zaspávam alebo umývam riady, lenže už dlhšie sa mi v hlave rysuje niečo, čo by mohlo byť fajn základ na nový blog. Chcem písať o ľudských vzťahoch a kto má kedy navrch. Po posledných skúsenostiach (časové obdobie - polrok) som sa naučila, že urobiť prvý krok je fajn, ak sa potom stiahnem úplne. Viem si to predstaviť na grafe, krivka z ničoho nič vyskočí hore, lenže potom klesne na nulu, a už je len na tom druhom, komu nadbieham, či sa chytí alebo nie. Lepšia možnosť však je, keď ten druhý začne, napríklad s rozhovorom a ja nemám pocit, že otravujem, vtieram sa, či som STRATA ČASU. Možno to vnímam takto len ja, ale možno keby som sa držala vo veľa prípadoch ticho, netrápili by ma banality.

Taktiež si všímam, že som sa začala vyjadrovať neurčito. Často napíšem 20-riadkovu správu a vlastne nič podstatné nepoviem. Problém je, čo o mne vlastne je podstatné? Nič. Ľudia servírujú fakty o sebe bez toho, aby sa ich niekto niečo pýtal. Statusom na facebooku, alebo len pri rozhovore. Je šanca, že sa povahy dvoch ľudí zhodnú na jednom fakte, alebo nezhodnú, presne o tom je rozhovor. Najhoršie to je s niekým, s kým idete vonku prvýkrát. Ako vytiahnete karty na stôl (začnete rozprávať o sebe, alebo o svojich zážitkoch, keďže partnera v konverzácii nepoznáte natoľko, aby ste mohli o ňom rozprávať), aká je šanca, že toho druhého zaujmete? Stále riskujete, nie ste na rovnakej pozícii. Ak odíde,môžte si len domýšľať, bola som preňho/pre ňu dosť inteligentná, vyjadrovala som sa dobre, súhlasí so mnou, BUDE SA CHCIEŤ ZNOVA STRETNÚŤ? Jasné, že môžte spoznať nových ľudí, ale čo keď vám práve tento zaimponoval natoľko, že nasledujúce štyri roky budete myslieť iba naňho?

Aj by som niečo chcela povedať...

Prišiel na mňa pocit, že ničomu nerozumiem. Absolútne. Pred štyrmi rokmi, keď som sa pokúšala o svoje prvé blogy stretla som chlapca. O 2 roky starší, nejakým zvláštnym, nevysvetliteľným spôsobom pre mňa pekný. Objektívny názor bol, že vôbec pekný nie je, ale mne to bolo jedno, 13-ročná Lucia, ktorá si myslela, ako sa okolo nej točí svet. Zapísala som o našom fiktívnom vzťahu milión papierov, doteraz ho volám platonická láska. Na Facebook som chodila raz za pár dní, na polhodinu, ale to mi nebránilo mu písať a písať a písať. Pamätám si na jeden záznam v denníku o tom, že by sa mi mal ospravedlniť. Keď nad tým tak spätne uvažujem, nikdy mi nič zlé nespravil, väčšinu času ma ignoroval, ja som sa aspoň vybúrila. Po štyroch rokoch, čo sa poznáme, ho môžem označiť akurát tak za známeho. Raz v živote som sa s ním snažila viesť debatu, inak sme si písali, ale z mojej strany to bolo vždy len o otravovaní. A predsa, vždy keď ho stretnem, je tam impulz, myšlienka, aký je super, že možno keby mi TERAZ dal šancu, aj by sme si rozumeli. Predvčerom mi napísal, po polroku (vo februári som mu naposledy mala nutkanie napísať, inak vôbec) o piatej ráno, že mi dlží ospravedlnenie. Ako náhle som mu odpísala, za čo, už neodpovedal. Nechápem tomu všeobecne, prečo mi toto, po takej dobe píše? Vraj nebol opitý. Zasa som sa začala točiť v kruhu, a polemizovať, čo tým myslel, a prečo mi toto písal. Ozvali sa staré... Pocity, ale všetko len v tej povrchnej rovine, pretože ja ho v podstate nepoznám. Neviem, aká je jeho obľúbená farba, čo počúva, čo vlastne na vysokej študuje, ani ho v tom našom meste nestretávam. Aj mi to občas príde ľúto, bol prvý, kto sa mi páčil tak naozaj, a asi vždy aj bude, aj keď je škaredý (nie je).