-

.Premáha ma nechať ďalší príspevok bez názvu. Počúvam pesničky, ktorým hlavným zvukom je bendžo, spev a slová o láske a posledné obdobie môžem vyjadriť len jedným slovom: tragikomédia. Opakujem to stále dookola, ale pomaly zisťujem, že sa tak jednoducho zrazu neviem pre niečo... Zničiť. Žiadna depresia, zlá nálada. Nemám pocit, že by bolo niečo tak silné, aby ma položilo na kolená (možno to príde až keď mi bude horieť pod zadkom pred koncoročným vysvedčením). Fajn, nežiarim radosťou a šťastím vždy, len to skôr ide K nule než K mínusu. Asi jedinou definíciou života ako takého je svetlo. Slnko, mesiac, hviezdy, oheň, či obrazovka televízora, všetko má základ na svetle. Každý človek, ktorého necháte priblížiť sa k sebe vnáša inšpiráciu, svetlo, niečo nové. Buď vás dostane niekam, zistíte, že sú aj iné uhly, ukáže vám iný pohľad na svet, s ktorým sa môžte spojiť. Zrazu máte s kým každý večer rozprávať, písať. Možno prežiari váš život len na malú chvíľku, ako sviečka , ktorá vydrží svietiť len pár hodín a potom zhasne, alebo ju jednoducho sfúkne vietor.

Čím to je, že zrazu sú pre mňa aktuálne iné otázky ako pred mesiacom? Pred dvoma? Myslím, že nikdy som takouto radikálnou zmenou neprešla, za také minimum času. Neistota sa nejak vytráca z môjho slovníka, aj z pohybov, zmýšľania. Nahrádza ju kľud, pokojné pohyby, keď sa krotím v názoroch, aby ma to potom netrápilo. Čítam si Game of thrones, pijem čaj s mliekom, občas pivo, usmievam sa, a čudné je, že ako keby som nejakým spôsobom priťahovala dobré veci, dobrú energiu (the secret knihu neznášam, takže žiadna narážka). Snáď je to tak, že ak sa zmierim sama so sebou, príde ten pocit, že mi vlastne nič nechýba.

Jop a mám chuť tu hodiť, čo akurát počúvam a keďže píšem cez mobil, a playlist-y si na spotify nevytváram, tak aspoň cez YouTube to pôjde.

Máj.