V ušiach mi hrá soundtrack z Fifty shades of Grey, náhodne mi ho vybralo spotify. Sedím pred prázdnym bielym papierom, s čiernymi myšlienkami. Stále nerozumiem, prečo sme zastavili práve tu. Mám pocit, že stále nevidím, niečo dosť podstatné, čo vidieť mám. Možno to je len krátkymi časovými úsekmi. Nemôžem niečomu chápať, keď to ešte dostatočne nepoznám.
Odkedy ťa poznám, mám chuť sadnúť ku klavíru. Opäť po dvoch rokoch, čo na tom, že som ho predtým neznášala. Chcem byť tichšia, ako najtichšie struny, len sa posúvať ďalej, na zvukových vlnách. Koľkokrát som myslela, že prestaneš so mnou komunikovať. Len ty si tu stále, a ja ti môžem povedať čokoľvek a kedykoľvek. Zvláštnym spôsobom vieš o mne toho oveľa viac, ako by som si bola ochotná pripustiť. Neverila by som, že aj keď spoznáš moje slabé stránky, stále budeš so mnou chcieť so mnou vôbec prehodiť pár slov.
Odkedy ťa poznám mám chuť žiť. Respektíve mi ju prinavraciaš. A ja chcem mať na teba rovnaký vplyv ako ty na mňa.
Vraj láska je o dávaní samej seba. Odkedy ťa poznám, všetko staré, zlé zrazu zo mňa vyprcháva, ako vodná para. Dávaš mi toho veľa. Ja ťa chcem takisto urobiť šťastným. Dotykmi, úsmevmi, rozhovormi.
Je to trochu ťažké to takto vysvetľovať. Koľko pre mňa po mesiaci a pol znamenáš. Možno ja pre teba ani spolovice toľko.
Asi rozsah tohto blogu nebude až taký obrovský, len má pre mňa obrovskú citovú hodnotu. Chcem si toto prečítať o polrok, možno keď už nebudeš pre mňa až takým stredobodom vesmíru. Alebo čo, možno budeš. Nejak to začínam takto cítiť, že to možno vyjde. Náhody sa stávajú, ale dúfam, že budeš viac ako náhoda.
Neviem či som zaľúbená. Neviem, v každom prípade, viem, že on je úžasný človek, akým ja nikdy nebudem. Aspoň sa ním môžem v určitých situáciach inšpirovať.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára