piatok 30. januára 2015
utorok 27. januára 2015
you can run away with me.
Šťastná som, veľmi.
V poslednej dobe na mňa vplýva nejaká dobrá sila, nejaké slnko, ktoré mi ukazuje, kam mám ísť, aby som nezablúdila. Respektíve aby som nevošla niekam do močiara. Trvá to takto už nejakých pár dní, lebo sa mi celkom darí.
Žijem v takej polorealite, keď je všetko o niečo prikrášlené.
Snívam veľa. O tom, ako raz budem mať malý byt, celý biely s veľkým balkónom, s drevenými parketami. Spálňa bude obrovská a budú v nej staré skrine natreté na bielo, a nadýchané periny, do ktorých keď ľahnem, budem sa cítiť ako v oblakoch. Závesy na oknách budú svetlo-modré, budem chodiť zo zásady iba vo veľkých tričkách a bosá. Otvorím veľké francúzske okno, ráno si uvarím kávu s mliekom a budem ju piť na terase, iba v nejakej košeli, s knihou v ruke, so strapatými vlasmi v drdole. Pokojné rána, keď sa mi bude chcieť zobúdzať aj pri východe slnka, s výhľadom na nejaké jazero. Keane mi bude spievať o tom, ako sa každý zmenil.
V poslednej dobe na mňa vplýva nejaká dobrá sila, nejaké slnko, ktoré mi ukazuje, kam mám ísť, aby som nezablúdila. Respektíve aby som nevošla niekam do močiara. Trvá to takto už nejakých pár dní, lebo sa mi celkom darí.
Žijem v takej polorealite, keď je všetko o niečo prikrášlené.
Snívam veľa. O tom, ako raz budem mať malý byt, celý biely s veľkým balkónom, s drevenými parketami. Spálňa bude obrovská a budú v nej staré skrine natreté na bielo, a nadýchané periny, do ktorých keď ľahnem, budem sa cítiť ako v oblakoch. Závesy na oknách budú svetlo-modré, budem chodiť zo zásady iba vo veľkých tričkách a bosá. Otvorím veľké francúzske okno, ráno si uvarím kávu s mliekom a budem ju piť na terase, iba v nejakej košeli, s knihou v ruke, so strapatými vlasmi v drdole. Pokojné rána, keď sa mi bude chcieť zobúdzať aj pri východe slnka, s výhľadom na nejaké jazero. Keane mi bude spievať o tom, ako sa každý zmenil.
V podstate na tom nezáleží. Budem chodiť vo veľkých svetroch, nadkolienkach, čipkovaných šatách. Stále ma bude doma niekto čakať, kto ma prekvapí malou kyticou konvaliniek, kto mi bude jednoducho rozumieť, a nebude mu vadiť, že sa občas správam melancholicky. Nebude mu vadiť, že si pustím nahlas hudbu, a budem spievať, aj keď to vôbec nedokážem. A v obývačke budeme mať veľké biele piano. Bude moja inšpirácia, v jednoduchých veciach, aj v tých zložitejších. Bude ma vedieť rozosmiať, utešiť. Večer bude so mnou pozerať trafené filmy, aj menej trafené, strpí moju náladovosť aj nešikovnosť.
Povie mi o všetkom čo robil. Lebo aj ja mu budem hovoriť všetko. Nebudem musieť rozmýšľať, či je formulácia viet správna, pretože on ma pochopí tak či tak. A cez víkendy budeme konať spontánne. Ak to finančná situácia dovolí, tak vezmeme batohy, kúpime najlacnejšie letenky a precestujeme spolu Amsterdam, Helsinki, Berlín a možno aj Mongolsko, Peru, Kubu, a podobne. Budeme sa spolu fotiť na starom polaroide, a fotky budú v celom byte, na stenách, pri zrkadlách, na chladničke.
A jeho hlas bude to najkrajšie čo som kedy počula. Preto ho budem zbožňovať počúvať, a nebudem ho prerušovať svojimi výrokmi. Bude vedieť, že každú pesničku čo počúvam, počúvam preto, že má pre mňa istú citovú hodnotu, že sa ňou snažím vždy niečo povedať.
Sama neviem, čo čakám, len si teraz mi je fajn, a naozaj to nechcem meniť.
pondelok 19. januára 2015
Nekončíme, začíname.
V ušiach mi hrá soundtrack z Fifty shades of Grey, náhodne mi ho vybralo spotify. Sedím pred prázdnym bielym papierom, s čiernymi myšlienkami. Stále nerozumiem, prečo sme zastavili práve tu. Mám pocit, že stále nevidím, niečo dosť podstatné, čo vidieť mám. Možno to je len krátkymi časovými úsekmi. Nemôžem niečomu chápať, keď to ešte dostatočne nepoznám.
Odkedy ťa poznám, mám chuť sadnúť ku klavíru. Opäť po dvoch rokoch, čo na tom, že som ho predtým neznášala. Chcem byť tichšia, ako najtichšie struny, len sa posúvať ďalej, na zvukových vlnách. Koľkokrát som myslela, že prestaneš so mnou komunikovať. Len ty si tu stále, a ja ti môžem povedať čokoľvek a kedykoľvek. Zvláštnym spôsobom vieš o mne toho oveľa viac, ako by som si bola ochotná pripustiť. Neverila by som, že aj keď spoznáš moje slabé stránky, stále budeš so mnou chcieť so mnou vôbec prehodiť pár slov.
Odkedy ťa poznám mám chuť žiť. Respektíve mi ju prinavraciaš. A ja chcem mať na teba rovnaký vplyv ako ty na mňa.
Vraj láska je o dávaní samej seba. Odkedy ťa poznám, všetko staré, zlé zrazu zo mňa vyprcháva, ako vodná para. Dávaš mi toho veľa. Ja ťa chcem takisto urobiť šťastným. Dotykmi, úsmevmi, rozhovormi.
Je to trochu ťažké to takto vysvetľovať. Koľko pre mňa po mesiaci a pol znamenáš. Možno ja pre teba ani spolovice toľko.
Asi rozsah tohto blogu nebude až taký obrovský, len má pre mňa obrovskú citovú hodnotu. Chcem si toto prečítať o polrok, možno keď už nebudeš pre mňa až takým stredobodom vesmíru. Alebo čo, možno budeš. Nejak to začínam takto cítiť, že to možno vyjde. Náhody sa stávajú, ale dúfam, že budeš viac ako náhoda.
Neviem či som zaľúbená. Neviem, v každom prípade, viem, že on je úžasný človek, akým ja nikdy nebudem. Aspoň sa ním môžem v určitých situáciach inšpirovať.
Odkedy ťa poznám, mám chuť sadnúť ku klavíru. Opäť po dvoch rokoch, čo na tom, že som ho predtým neznášala. Chcem byť tichšia, ako najtichšie struny, len sa posúvať ďalej, na zvukových vlnách. Koľkokrát som myslela, že prestaneš so mnou komunikovať. Len ty si tu stále, a ja ti môžem povedať čokoľvek a kedykoľvek. Zvláštnym spôsobom vieš o mne toho oveľa viac, ako by som si bola ochotná pripustiť. Neverila by som, že aj keď spoznáš moje slabé stránky, stále budeš so mnou chcieť so mnou vôbec prehodiť pár slov.
Odkedy ťa poznám mám chuť žiť. Respektíve mi ju prinavraciaš. A ja chcem mať na teba rovnaký vplyv ako ty na mňa.
Vraj láska je o dávaní samej seba. Odkedy ťa poznám, všetko staré, zlé zrazu zo mňa vyprcháva, ako vodná para. Dávaš mi toho veľa. Ja ťa chcem takisto urobiť šťastným. Dotykmi, úsmevmi, rozhovormi.
Je to trochu ťažké to takto vysvetľovať. Koľko pre mňa po mesiaci a pol znamenáš. Možno ja pre teba ani spolovice toľko.
Asi rozsah tohto blogu nebude až taký obrovský, len má pre mňa obrovskú citovú hodnotu. Chcem si toto prečítať o polrok, možno keď už nebudeš pre mňa až takým stredobodom vesmíru. Alebo čo, možno budeš. Nejak to začínam takto cítiť, že to možno vyjde. Náhody sa stávajú, ale dúfam, že budeš viac ako náhoda.
Neviem či som zaľúbená. Neviem, v každom prípade, viem, že on je úžasný človek, akým ja nikdy nebudem. Aspoň sa ním môžem v určitých situáciach inšpirovať.
streda 7. januára 2015
pozeraj čo bude o týždeň, o mesiac, o rok.
Aké boli začiatky?
Aké bývajú začiatky? Nesmelé, prekvapivé, ale aj šťastné.
Keď si radšej päťkrát rozmyslíš, čo napísať, povedať, aby to nevyznelo ako hlúposť.
Odoslať jednu správu ti trvá aj pár minút, hoc sa jedná len o pár slov.
Pretože tú prvotnú formu aj tak zmažeš, aby si to zmenila, na niečo, čo znovu zmažeš, a vraciaš sa na začiatok.
Trochu sa to stupňuje.
Stále je pre teba novinka, že ti napíše.
Vďaka jeho "dobrú noc", si šťastná celý nasledujúci deň.
Hodiny v škole si krátiš myšlienkami, či si dnes budete písať, o čom, čo mu povieš.
Všetky pekné veci, nad ktorými sa roztápaš, pretože nebýva zvykom, aby niekto chcel o tebe vedieť všetko.
Prečo máš dnes takú náladu, akú máš?
Nebuď smutná, si úžasná.
Zaujíma ma všetko čo prežívaš.
Stretnutie, ktoré si navrhla tak spontánne, ako to len najviac išlo.
Zhodou okolností si bola v rovnakom meste, on zhodou okolností nebol v robote, ty si zhodou okolností zjedla syrové cestoviny.
Tak ste sa stretli, nikto nečakal, že to bude akurát vtedy.
Ani jeden z vás.
Na druhý deň si mala meniny, a najkrajší darček bol, že si si s ním mohla vôbec písať.
Bol prvý čo blahoželal.
Prehrávala si si donekonečna to ako ti blahoželá.
Ten 17-sekundový spot by si si bola schopná dať ako zvonenie.
O týždeň neskôr prišlo ďalšie stretnutie.
Asi najkrajší deň v tvojom úbohom živote.
Aký super večer to bol.
Mala som chuť tancovať, že som s ním.
Tak som sa len usmievala.
Pamätám si presný odtieň farby jeho očí.
Jeho úsmev, keď sme stáli na prechode a "hádali" sa o tom, kam chcem ísť.
Mne to bolo jedno, podstatné, že som s tebou.
Asi sme tam trochu šaškovali, pravdupovediac usmievam sa keď na to spomínam.
Ako si silou mocou chcel so mnou fotku, aby sme ju mohli dať na birdz.
Ako si sa ma pýtal, či nebudem nadávať, že som strávila čas s tebou.
Ako si sa tváril, že fúka silno vietor, a nepočuješ ma, keď som sa ťa pýtala na to isté.
Ako som poslednú polhodinu stíchla, lebo som ešte nechcela ísť na vlak.
Ako si stíchol aj ty, a keď som sa ťa spýtala, čo sa deje, tak si odpovedal, že nasávaš posledné minúty mojej prítomnosti.
Ako si ma ešte trikrát objal a ja som minútu pred ochodom vlaku doňho naskočila.
Na druhý deň si mi napísal, či mám v pondelok čas, lebo prídeš za mnou.
Mala som, jasné, že som mala, a aj keby som nemala, tak si ho urobím.
Poslal si mi fotku, aký si šťastný, že ma uvidíš.
V ten deň bol nádherný západ slnka.
Akurát, keď zapadalo, išla som ťa počkať na stanicu.
Viem, že takmer všetci, ktorí o tebe vedeli, mi húdli do hlavy, že mi dáš pusu.
Tak so ju trochu čakala.
Sama na seba som naštvaná, že som počúvala, a neužila som si to s tebou.
Ale hovno.
Užila.
Potom sa to začalo dojebávať.
Lebo som sa opýtala kravinu.
Teraz si síce píšeme každý deň, ale nie je to také, ako to bolo na začiatku.
Som vďačná aj za to, a už asi ani nečakám viac.
Nemôžem čakať.
Aké bývajú začiatky? Nesmelé, prekvapivé, ale aj šťastné.
Keď si radšej päťkrát rozmyslíš, čo napísať, povedať, aby to nevyznelo ako hlúposť.
Odoslať jednu správu ti trvá aj pár minút, hoc sa jedná len o pár slov.
Pretože tú prvotnú formu aj tak zmažeš, aby si to zmenila, na niečo, čo znovu zmažeš, a vraciaš sa na začiatok.
Trochu sa to stupňuje.
Stále je pre teba novinka, že ti napíše.
Vďaka jeho "dobrú noc", si šťastná celý nasledujúci deň.
Hodiny v škole si krátiš myšlienkami, či si dnes budete písať, o čom, čo mu povieš.
Všetky pekné veci, nad ktorými sa roztápaš, pretože nebýva zvykom, aby niekto chcel o tebe vedieť všetko.
Prečo máš dnes takú náladu, akú máš?
Nebuď smutná, si úžasná.
Zaujíma ma všetko čo prežívaš.
Stretnutie, ktoré si navrhla tak spontánne, ako to len najviac išlo.
Zhodou okolností si bola v rovnakom meste, on zhodou okolností nebol v robote, ty si zhodou okolností zjedla syrové cestoviny.
Tak ste sa stretli, nikto nečakal, že to bude akurát vtedy.
Ani jeden z vás.
Na druhý deň si mala meniny, a najkrajší darček bol, že si si s ním mohla vôbec písať.
Bol prvý čo blahoželal.
Prehrávala si si donekonečna to ako ti blahoželá.
Ten 17-sekundový spot by si si bola schopná dať ako zvonenie.
O týždeň neskôr prišlo ďalšie stretnutie.
Asi najkrajší deň v tvojom úbohom živote.
Aký super večer to bol.
Mala som chuť tancovať, že som s ním.
Tak som sa len usmievala.
Pamätám si presný odtieň farby jeho očí.
Jeho úsmev, keď sme stáli na prechode a "hádali" sa o tom, kam chcem ísť.
Mne to bolo jedno, podstatné, že som s tebou.
Asi sme tam trochu šaškovali, pravdupovediac usmievam sa keď na to spomínam.
Ako si silou mocou chcel so mnou fotku, aby sme ju mohli dať na birdz.
Ako si sa ma pýtal, či nebudem nadávať, že som strávila čas s tebou.
Ako si sa tváril, že fúka silno vietor, a nepočuješ ma, keď som sa ťa pýtala na to isté.
Ako som poslednú polhodinu stíchla, lebo som ešte nechcela ísť na vlak.
Ako si stíchol aj ty, a keď som sa ťa spýtala, čo sa deje, tak si odpovedal, že nasávaš posledné minúty mojej prítomnosti.
Ako si ma ešte trikrát objal a ja som minútu pred ochodom vlaku doňho naskočila.
Na druhý deň si mi napísal, či mám v pondelok čas, lebo prídeš za mnou.
Mala som, jasné, že som mala, a aj keby som nemala, tak si ho urobím.
Poslal si mi fotku, aký si šťastný, že ma uvidíš.
V ten deň bol nádherný západ slnka.
Akurát, keď zapadalo, išla som ťa počkať na stanicu.
Viem, že takmer všetci, ktorí o tebe vedeli, mi húdli do hlavy, že mi dáš pusu.
Tak so ju trochu čakala.
Sama na seba som naštvaná, že som počúvala, a neužila som si to s tebou.
Ale hovno.
Užila.
Potom sa to začalo dojebávať.
Lebo som sa opýtala kravinu.
Teraz si síce píšeme každý deň, ale nie je to také, ako to bolo na začiatku.
Som vďačná aj za to, a už asi ani nečakám viac.
Nemôžem čakať.
pondelok 5. januára 2015
januárový playlist
Už dlhšie som mala chuť niečo podobné napísať, niečo čo bude tak sladké, že sama z toho dostanem cukrovku. Čo sa asi nestane, keďže čokoládu milujem, a všeobecne sacharidy sú moja jediná závislosť.
December bol bohatý na splnené sny. Nehovoriac o tom, že som sa celý čas usmievala, žiarila, roznášala pozitívnu energiu, ktorú som aj sama pociťovala. Pocit, keď vás niekto robí šťastným už len kvôli tomu, že sa zaujíma aký ste mali deň, čo ste robili, ako ste sa mali. Na meniny mi poslal hlasovú správu, že mi blahoželá, mala som sa chuť roztopiť na posteli, a na druhej strane som chcela tancovať od šťastia, keď to ku mne dorazilo o 00.17.
______________________________________________________________________________
Asi by som to všetko nemala brať tak sakra vážne. Mám super kamaráta, vonku je sneh, mám čokoládu, musím sa síce učiť ale som šťastná. To je všetko čo som chcela povedať, že pokiaľ ste šťastní, netreba nič meniť.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)