Je to vlastne rovnaké. Bez rozdielov. Obe veci sú neskutočné, vymyslené dievčaťom, ktorému chýbajú pekné slová. Tak skladám čudné slovné spojenia do pár riadkov, nechapajúc čo sa deje. Zastala som na polceste, na pustatine, vyprahnutá od všetkých pocitov, aj jeden krátky blog je pre mňa problém napísať. Mám toľko myšlienok, až neviem ktorú použiť.
Ľudia čakajú na zázraky. Bez výnimiek.
Dokážem z teba čítať ako z časopisu, lenže po čase sa mením na tvoju nočnú moru. Zo začiatku sú to milé veci, ktoré ti prvý aj druhý a aj tretí krát pripadajú neskutočne romantické a úžasné. Roztápala som sa, každou minútou, že venuješ pozornosť akurát mne. Čím som si to zaslúžila, že sa zrazu darí mne. Len všetkého veľa škodí, tak ani takto to nemohlo byť navždy. Chceš stále viac a viac a zrazu ti tie slová pripadajú ako obrovské klišé, keď ich po troch dňoch píše tebe, čo bude s inými, ktoré pozná dlhšie. Zrazu sa vo veciach, na ktoré si predtým pozerala cez poriadne zahmlené a ružové okuliare, začínaš pitvať. Ako myslel to, ako tamto, týmto mi vlastne dáva najavo, že sa mu páčim, týmto zase že som vo friendzone. Je to ako droga, stávam sa závislou na obyčajných rozhovoroch a potrebujem viac a viac. Obvykle príde facka, precitnutie.
Čakám to najhoršie, teda najhoršie v rámci možnosti. Bude koniec, a nejak sa na to pripravujem. Veď to bol mesiac, mesiac je v pohode, po mesiaci sa otrepem a bude fajn.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára