Otec mal odkedy si pamätám sen. Stráviť Vianoce niekde v teple, kde bude môcť na Štedrý večer ležať na pláži, a kúpať sa v mori. Prvýkrát si to splnil tri roky dozadu, s mamou boli tri týždne v Thajsku. O rok neskôr zas absolvovali Vietnam. Po ročnej pauze nás zobrali na Srí Lanku. Človek by povedal: "skvelé, to vás musia mať rodičia veľmi radi, keď tam idete".
Občas mám pocit, že ani nie som dieťa svojich rodičov. Nemáme nič spoločné, ešte aj vlastnosti a sny máme odlišné. Zatiaľ čo ja by som bola naozaj spokojná niekde v kľude, na Slovensku, oni ma potrebujú stále niekam ťahať a narušiť mi plány. Neviem si to inak vysvetliť. Fajn, zimné prázdniny prežijem, ale otec hľadá letenky do Turecka v lete. Na mesiac a pol. A ja tak veľmi nechcem ísť a neviem čo s tým. Bojím sa, že ma donútia. Ono vždy je to takmer o tom istom. Mesiac a pol počúvam vkuse to, aká som hrozná, čo všetko by som na sebe mala zmeniť, ako nikto viac sprostý neexistuje. Nechcem to počuť znova, chcem byť niekde úplne inde, s ľuďmi, ktorí ma majú radi, alebo aspoň sa tak tvária. Pozerať vianočné rozprávky, upiecť tri druhy koláčov a zdobiť spoločne stromček, v deň, keď nebudem musieť plakať, lebo som si znova vypočula, ako môže človek ako ja existovať. Chcem potom zaspať pri niekom, kto ma zohreje, a s kým budem vedieť rozprávať, nie len byť ticho v obave, že všetko čo poviem, bude použité proti mne.
Som hrozný pokrytec. Usmievam sa, ak som šťastná, tak nikto šťastnejší na planéte neexistuje. Lenže to sú dni, zatiaľ čo to ostatné sú mesiace. Snažím sa ľudí presvedčiť, že život je skvelý, a pritom sama mam chuť skočiť z okna. Čím ďalej, tým častejšie.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára