Možno zo mňa hovorí niečo ako nie celkom zdravý rozum a možno som ovplyvnená aj tým Robbie Williamsom, ktorého od siedmej ráno púšťa sused pri bazéne, a mám trochu problém so začínaním blogov.
Posledné 4 dni som mala pocit, že sa mi rúca svet (až tak doslova nie). Najhoršie boli večery, keď som len pozerala do blba, neschopná niečo urobiť, len som hľadala udalosti, čo všetko zlé sa mi stalo. Fajn, boli to iba štyri dni, ale u mňa zlá nálada trvá obvykle asi pol hodinu, preto je to celkom nezvyk. Až včera som si niečo uvedomila. Neviem ako vy (ak to niekto náhodou číta), ale nenávideli ste už niekedy niekoho? Pretože ja viem jedno, nie som schopná takého hlbokého negatívneho pocitu. Ak mi niekto ublížil, snažím sa nájsť niečo, prečo daný človek nie je až taký hrozný. Nenávisť je hrozná vec. Toľko vnútornej energie zahodiť, len aby ste niekomu priali zlo, nešťastie (teda nenávisť je obvykle spájaná s prianím zla - ak sa mýlim tak ma opravte).
Jasné, že sú ľudia, s ktorými si nesadnem na prvýkrát. Ani na druhýkrát, či tretí. A stretnem ho/ju po troch rokoch a stále sú moje pocity rovnaké. Ignorujem všetko, čo by ma malo zložiť, respektíve dať do fázy agresivity. Ďalší extrém je podľa mňa, ak odmietame niečo tak super, ako je človek ktorý nám prejavuje sympatie - alebo sa nám dostáva pod kožu tým správnym spôsobom, kvôli predsudkom z minulosti. Príklad: Podviedol ma chlap, ublížil mi, opustil ma, a teraz sú všetci muži svine, hnusné prasatá, ktorým ide len o to aby si so mnou mohli užiť. Tuším sa to volá generalizovanie. Rozumiete si, všetko je tak ako má byť a ten životom a láskou sklamaný človek, ktorého si myslíte, že môžte postaviť na nejakú lepšiu a svetlejšiu cestu vás zrazu odstaví na vedľajšiu koľaj, kvôli nejakej hlúpej ženskej, a bude venovať väčšinu pozornosti jej, ktorá na to už kašle, a má ho v paži.
Minule som tu čítala fórum, ako si udržujete pozivizmus (asi autorom otázky bola willbebetter). Boli tam samé úžasné veci, a ja som zabudla dopísať jednu vec, ktorá ma udržuje v dobrej nálade. Asi som veľmi veľký extrovert, ale potrebujem ľudí. Potrebujem pozornosť a potrebujem vedieť, že niekoho zaujímam. Každý to tak asi nevníma, ale kaziť si dni tým, že sa budem ľutovať a budem ľutovať všetko, čo som kedy urobila a komu som dôverovala je akurát tak cesta do blázinca (alebo aspoň cesta ako si uviazať slučku).
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára