Keď tak sedím na stoličke a nemám chuť si zapnúť ani hudbu, lebo mám pocit, že presne takú akú by som potrebovala v tejto minúte, nenájdem. A tento blog asi bude len zmätok a chaos v myšlienkach a pocitoch, pričom jeden - najsilnejší sa prebíja vonku. Síce vďaka tomuto pocitu veľa vecí vnímam inak, lepšie. V tomto mám jasno, viem čo cítim. Len mám strach. Občas iracionálny. Rozpisujem sa na blogu, ktorý by mal byť súkromný a predsa nie je. Zvláštne je to, že niekoho zaujímam. Do takej miery, až ma má rád. MŇA!?
Bojím sa. Stále, keď hovorím, že ho ľúbim, mám strach. Pretože je to celkom nezvyk vyjadrovať takto svoje pocity, i keď na druhej strane mi to robí dobre. Tu sa dostávam ku konfliktu, v mojej hlave. Chcem mu to hovoriť, často, len mám pocit, že keď mu to poviem všetko, automaticky utečie.
Vyznávať niekomu svoje pocity, je pre mňa... nové. Nikdy som to v takejto miere nerobila. Som šťastná, že ho mám, na druhej strane si neviem predstaviť čo to bude, keď ho to so mnou prestane baviť.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára