cesty

Od 23.februára sa mi splnilo pár viac či menej tajných želaní. Ako plynú minúty, čím ďalej tým viac sa teším na zajtra, pretože zajtra takýto čas budeme spolu. S niekým, kto mi splnil sny. Ono, je to ťažké, keď sa s ním poznám 2 mesiace, povedať, že zo mňa urobil väčšie slnko ako som bola doteraz. Lenže urobil. Tým ako mi píše, čo mi píše, a možno tým, že dýcha a žije. Síce 330 kilometrov ďaleko, ale existuje, a už len táto podstata mi spríjemňuje dni. Zajtra to bude štvrtýkrát čo sa vidíme. Možno zlomová časť. Teda určite zlomový okamih. Okamih trvajúci 19 hodín, len ja mám už teraz strach, ako rýchlo to uplynie. Čo potom, keď to skončí?

Mám pocit, že zajtra mi splní ďalšie sny. Aby som nezabudla, hneď v prvý deň, čo sme sa videli naživo, sme sa bozkávali. Opili sa a bozkávali. Zvláštny pocit, sadnúť do vlaku na 6 hodín, nevedieť kam idete, a či sa vôbec "kamarát" z internetu dostaví. Istý adrenalín bol vo mne, ale riskla som to, a vyplatilo sa. Po hroznej - hroznej - hroznej ceste na Pustý hrad, začiatkom marca, keď si Lucia nedala povedať, a išla tam v teniskách, čo malo za následok to, že sa asi 6-krát skotúľala po strmej ceste, na čo Filip mám pocit nevedel ako reagovať (či ma dvíhať, či sa smiať), som sa víťazne šmykla poslednýkrát dolu (s krásnou modrou šmuhou za mnou). Ďalší cieľ bol z časti jasný, zohriať sa v teple prvej a náhodnej zvolenskej krčmy. Najprv prišlo pivo, potom rum, pivo, rum, a postupne mi začalo byť teplejšie a teplejšie. Takisto sa aj priestor medzi mnou a ním začal zmenšovať. Nemala som v pláne nič podobné robiť, ale nejak mi chýbalo teplo, takže s prichádzajúcou únavou a tmou, som už mala položenú hlavu na Filipovom pleci. Pamätám si ten pohľad, keď otočil hlavu smerom ku mne, povedal niečo, a začal ma bozkávať. Okolo pol siedmej v rádiu začali hrať One Republic. Prvý splnený sen.

Ďalšie stretnutie bolo 20.3, vytiahla som ho do Košíc. Veď uvidíš, Košice sú nádherné. Tuším sa mu aj páčili, teda aspoň to hovoril. Ukázala som mu námestie, skončili sme v nejakom podniku a zas to šlo, rum a pivo, rum a pivo. Zas sme sa začali bozkávať, čo mi vôbec nevadilo. Všeobecne, bolo mi s ním veľmi dobre. Hlavne posledná hodina, keď sme sa bozkávali na moste v Košiciach, a prišiel k nám bezdomovec s otázkou: "Drahí manželia, nemáte cigaretu?". Novinka, Filip nevie povedať nie. Bezdomovec dostal cigaretu.

Posledná časť bola Prešov. Každé "vonku" máme v podstate v inom meste. Spolu s ním spoznávam aj krásy Slovenska. A Slovensko mi príde zrazu nádherné. Preto to bolo iné, ako predtým. Iné a úžasné. Nehovoriac o tom, že mi splnil ďalší sen. Kúpil mi čokoládu. 

Zajtra to snáď bude úžasnejšie a krajšie. Celých 19 hodín spolu. One love, two mouths, one love, one house, no shirt, no blouse. No a možno fľaša vína, cigarety a zmrzlina. A najpodstatnejší článok, FILIP.