Zobúdzam sa tak nejak s pocitom, že som hurikán, že mám chuť roztrieskať všetko čo vidím a hlavne jeho. Vraj to veľmi prežívam. Mala som pocit, že som vďaka nemu šťastná, že všetko je úžasné, že nie som až tak na hovno ako som si myslela. Smola. Omyl. Len mal ma chuť využiť, lebo on je... Bohviekto, a ja ho nenávidím za to. Neznášam ho za každé slovo, ktorým ma namotal, za každé jedno stretnutie, za každé jeho nie až tak celkom nevinné ahoj. Hrozne som sa tešila,keď sa ma pýtal aký mám deň, usmievala som sa vkuse a na každého, a keď sme spolu boli v Košiciach, zrazu mi život dával zmysel. Nikdy som nepredpokladala, že sa dostanem do stavu takej eufórie. Prišiel január a trochu sklamanie, len sa to dalo zvládnuť, pretože stále tu bol. Zrazu sme si čoraz častejšie prestavali odpisovať, bolo to tak nejak prirodzené, pretože sme nemali o čom písať a ja som to chápala. Teraz keď viem, že to celé bol iba plán, jeho plán, že to možno vyjde.
Môžem kašľať všetky jeho... Ani neviem čo, nejak ma to nedorazilo tak ako som možno čakala (nečakala teda), žiadna zlá nálada, skôr zlosť a hnev. Čo dúfam, že ma rýchlo prejde.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára