...(KOŠICE)

Dnes mám chuť písať tak nejak o všetko. A pri tom o ničom. Počúvam francúzske pesničky (teda len refrén je francúzsky a ostatok anglicky). Čo by som mohla hovoriť zlé? Že nič zlé sa nedeje a na rozdiel od minulosti to ani nečakám? Zrazu sa všetko dá, zrazu je všetko uveriteľné. V ničom sa netreba hrabať (to je asi aj dôvod prečo som od 12.3. nič nenapísala). Zrazu je podstatné robiť veľké kroky dopredu. Lebo zamýšľať sa nad niečím čo sa stalo, a neurobiť za tým VEĽKÚ BODKU a odsek je hlúposť.

Robím hlúposti, veď hej, len mi ich v poslednej dobe nikto nevyhadzuje na oči. Načo aj? Načo to budem robiť ja? Ideme na to spontánne, nepozeráme dozadu a sme tu. Sme tu šťastní, je nám fajn. Čo si budem hovoriť, lebo ja toho nahovorím celkom dosť, že vôbec rozmýšľam nad tým, čo hovorím? (nedáva to zmysel, chápem). 

A ešte som sa naučila jednu vec (okrem toho, že keď som opitá, nemám zapínať čítačku, lebo nastavím ruský jazyk). Ľudí, ktorí sú vo vašom živote nepotrební, jednoducho vymažte. Netreba sa trápiť kvôli niekomu, kto si vašu pozornosť nezaslúži. A možno ani nie nezaslúži, len vaše pocity k nemu ochladli. Skôr ako to urobí on, urobte to vy. Nesnažte sa ho držať pri sebe nasilu. Možno si tým nevšimnete lepšíeho človeka, ktorý počúva niečo diametrálne odlišné, teda si s vami Foster the people nepustí (čo mi pripomína, že ak náhodou by chcel ukážku tak je TU), ale aspoň si nemusíte dávať pozor na ústa (doslova). 

Prečo ten názov? Pretože posledný mesiac sa to točí okolo nich. Všetko. To mesto je neskutočné, koľko vecí sa zmenilo, koľko vecí sa zmení. Našťastie. Potom by to bola asi nuda.