Hej V prvom rade sladké reči, ako si mi dala život a podobne. Ako ste sa O mňa starali, mala som čisté oblečenie a všetky ostatné veci okolo toho. Fajn, to je všetko síce veľmi pekné, ale vy ste mi toho dali ešte oveľa viac. Najprv to boli len nepatrné zachvenia. V treťom ročníku na Základnej škole napríklad. Áno, je fajn, že môj otec ako riaditeľ školy mal ako prvý v ruke zadania pytagoriady. Je fajn, aj to, že hneď volal domov a povedal svojej staršej dcére otázky z nej. Tuším na dve príklady. Zhodou okolností som V ten deň tu pytagoriadu počitala. Prišli výsledky a ja išla do okresného kola s 12-timi bodmi. Aká bola reakcia? To nie je tvoja zásluha, mala by si sa poďakovať ockovi inak by si to nezvládla. Vyčítajú mi to dodnes, že som chcela od svojich rodičov trochu uznania. Ďalším príkladom je, keď sme hrali divadlo v škole. Bola som jedna Z hlavných postáv, a veľmi som sa Z toho tešila. Nanešťastie, presne v ten deň som mala aj triedny koncert z klavíra, ktorý mám každý rok. Mama ma prinútila ísť sa našou triedou učiteľkou, deň pred predstavením, že ja nemôžem hrať divadlo lebo mám koncert. Mimochodom, klavír má nikdy v živote nebavil. Najlepšia časť ešte len príde, moji rodičia sa totižto ani na ten koncert nedostavili, lebo išli nakupovať do Košíc. Čas od času som počúvala tvrdé výrazy, aká som neschopná, blba, hlúpa, primitívna, hovädo, podjebovak, hajzel, a milión podobných. Ako neľúbim svojich rodičov (v 16-tich rokoch poznám odpoveď - zápornú), ale ľubim len samu seba (Och, bože ako môžte byť tak vedľa), aké mám vysoké sebavedomie (do paroma ja?), že nikdy nič V živote nedosiahnem. V lepších chvíľach, keď chcem aby to bolo fajn, keď mám nutkanie vychádzať so svojimi rodičmi tak ako ostatné spolužiačky, či kamarátky, im niečo poviem, čo mám rada, čo sa mi páči, čo ma baví (posledné 2 roky som väčšinou doma ticho, komunikujem s rodičmi najdlhšie 3 slovnými vetami). Minule sa dohadovali kam pôjdeme na dovolenku, tak sa mňa a sestry spýtali na náš názor. Popravde som odpovedala, že by som chcela vidieť Amsterdam. Pri dnešnej hádke to na mňa mama vybalila, (hádka bola kvôli tomu, že som si na pláži čítala knihu, takže som 16-ročné dievča ktoré sa nevie zabávať a som lenivá, a vôbec som bez energie), že už len do Holandska má treba poslať. Nič im netreba hovoriť, to už by bolo lepšie keby som niektoré veci napísala radšej na facebook ako povedala rodičom. Takže v prvom rade vám obom patrí veľké Ďakujem za to, že som ako 8-ročná našla vo fotoaparáte fotky ako sa moja mama vyzlieka, a podrobnosti si domyslite. Ďalšie ďakujem patrí za všetky tie reči aká som hrozná, od nadávok, až po nadávky myslené v dobrom. Po nich sa mi naozaj chcelo žiť, všeobecne. Postupom času nevidím iné riešenie, aj čo sa týka rodičov, spoločnosti, opačného pohlavia, samej seba, ambícií. Možno to tu naozaj nemá zmysel a ja... Som psychicky nevyrovnana a nanič.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára