Zasvietila. 

Sledujem prázdnu stránku nového postu. Kde sme urobili chybu? Či naozaj jediná chyba, bola to, že si ma nechcel? Musím sa, ale poďakovať pár ľuďom. Tvojej sestre, za to, že sa necítim ako nula. Dievčaťu s putami, s ktorým je fajn ísť vonku raz za polrok na jedno pivo. Vrtuľke, za nové a nové možnosti. 

Tak rozmýšľam. Bolo by to iné, keby som ťa nestretla? Nevedela by som, kto si? Kto som ja? Každý ten večer, keď chcem, aby si mi povedal, že som pre teba jediná. Prosím, až zúfalo prosím, aby si mi dal len jednu malú šancu. Nech ti dokážem, že nie som taká za ma máš. Aj tak sú to len prosby 15-ročného dievčaťa. Čo ťa tam po nich. Ty máš 17, a nestaráš sa o to. Najväčším paradoxom, je to, ako ťa môžem milovať (respektíve si to namýšľať), keď ťa vlastne ani nepoznám? 

Musím si konečne umyť zuby, a pochopiť, že to nikam nevedie. Budúcnosť mám pred sebou. Aj keď neviem, či sa to podarí. Predsa len, dva roky závislostí, je dosť.