o posteliach

Spali sme spolu v posteli. Najprv v Brne na mojej 90x200 cm zlej ikea posteli. Rošt bol zlomený a podpadával sa neustále. Potom sme spávali na veľkej matraci. A občas na jeho posteli. Presunuli sme ten matrac na inú izbu a spávali sme na nej spolu, následne aj na normálnej manželskej drevotrieskovej posteli. Tiež nebola dobrá, vrzgala a rošt sa opäť posúval. Ale vydržali sme to. Všetko sme vydržali, aj napriek tomu, že sme spolu bývali aj počas covidu, aj keď som bola niekoľko tisíc kilometrov ďaleko, počas môjho Erazmu v Portugalsku. 

A potom prišla posteľ, ktorá nevrzgala. Bola v Bratislave. A tú náš vzťah nevydržal. Možno nám uškodilo, že sme prvýkrát boli sami. Možno sme mali problém s veľkosťou bytu. A možno sme zabudli, že nestačí už len spolu bývať, ale je potrebné sa tomu vzťahu venovať. Nehľadať lásku niekde inde, ale medzi sebou a v sebe. Žiť láskou a milovať sa a nepustiť medzi seba externé názory. 

Potom som odišla, 400 km ďaleko. A bolo dobre, myslela som primárne sama na seba a veľa som chodila a počúvala hudbu. A rozmýšľala nad životom. Nemyslela som naňho, myslela som sama na seba. Po mesiaci prišiel  a zrazu zapálil iskierku nádeje, že sa môžeme vrátiť k spoločnej posteli. Pracovať na vzťahu, ktorý prekonal obrovskú prekážku a teraz je silnejší a pevnejší. 

Od tej chvíle máme už každý svoju posteľ. Ja poschodovú v Prahe. On manželskú vo vlastnom byte v Bratislave. V nej spal včera so mnou a predtým s inou. Zároveň hľadal ženu na tinderi. A ja som spala s niekým iným v jeho posteli. A potom som spala s niekým v už-nie-našom brnenskom byte. 

Nestane sa tak a možno je to dobré. Posunieme sa každý inam, nebude tam nádej ani z jednej strany a my sa prestaneme točiť v bludnom kruhu. Už neplačem a hovorím si, že ani nebudem. Možno mám vyplakané oči z toľkého plakania, možno nedostatok spánku mi zablokoval slzné kanáliky. 

A ja viem, že príde šťastie, že príde láska, že príde najlepšíe obdobie môjho života, lebo vždy príde. A že si v konečnom dôsledku nespomeniem na niekoho, kvôli komu som posledný rok plakala najviac v živote. Len musím povedať zbohom. 

posledný júnový deň

mám chuť napísať nejaký prudko motivačný komentár o tom, ako niekedy správne rozhodnutia bolia a ako sa neoplatí bojovať, ak nikto nechce bojovať s vami, lebo uprednostní pohodlie. A to je v poriadku. Je to každého osobná voľba. Hoci by som bola najradšej, keby sa občas aspoň pokúsil vystúpiť z komfortnej zóny. A dokázať mi, že som bola preňho dôležitá. Ale to on nikdy nemusel robiť a ani nikdy neurobil. Všetko bolo tak automatické a nekomplikované. 

Jún bol taký, že boli horšie aj lepšie dni. Občas som večer preplakala a občas som preplakala ráno. A potom som sa smiala, a usmievala a veľa sa prechádzala a každý deň bol lepší ako ten predchádzajúci. 

Dávam si čas, dávam voľný priechod smútku a aj radosti. Ale to sa po rozchodoch deje, však? Len by som niekedy potrebovala utlmiť intenzitu pocitov. Oficiálne to bude polrok čo sme sa rozišli. A mesiac a pol od definitívneho rozchodu. 

A asi je načase si priznať, že sa môžem troška hnevať aj naňho. Že som si ho idealizovala, že je rytier a vo všetkom dokonalý. Že sme sa nikdy nehádali a že by za mnou prišiel aj na kraj sveta. Neprišiel. Lebo by to preňho bolo náročné. A nechcel nikoho, kto mal problémy a už vôbec nie niekoho, ako som ja, kto mal tých problémov sto tisíc. A môžem sa za to naňho hnevať, lebo keď bol so mnou, nechcel ísť ani na bedminton, nechcel so mnou spávať, ani vzoprieť sa svojej rodine a zastať sa ma. A asi ma nebaví tváriť sa, že sa nehnevám, keď sa hnevám, keď ma to každý deň bolí a každý deň bojujem. 

Hej ako optimisticky ten môj príspevok začal. 

neviem

 ako sa zmieriť s tým, že niekto odíde z Vášho života navždy? Hovoriť zbohom som nikdy moc nezvládala a nejde mi to ani teraz, duplom keď celá moja galéria v mobile a fotky na instagrame sú plné jeho tváre. A aj keď viem, že by nám to nefungovalo, zrazu najviac bolí to, že sa mení a všetko, čo som mu vyčítala robí teraz inak. A hoci chcem bojovať, a chcem vyhrať, chcem najmä to, aby ja som vyšla z tejto naťahovacej hry na naháňačku ako víťaz. 

Koľko sa zmenilo

 Prešiel polrok odkedy som tu písala poslednýkrát a stalo sa presne to, k čomu posledné blogy smerovali. Očividne som mala už dávno pochopiť, že moje pocity nie sú zanedbateľné a že na nich záleží. A že nie som šťastná, už nejakú chvíľu. Dospeli sme ku koncu vzťahu, ku koncu môjho pobytu v Bratislave, ku koncu môjho štúdia a ja dnes na sídlisku v Prahe píšem tento blog mám hrču v hrdle, lebo opäť pochybujem, či som urobila dobre. 

Ako to ľudia vedia, či sú spokojní? Ako ľudia neľutujú každý svoj krok a ako neprehodnocujú každé svoje rozhodnutie? Na druhej strane, ako je možné, že je niekto spokojný so svojim životom, nerozmýšľa nad tým, či takto chce žiť aj naďalej a či ho za rohom nečaká niečo lepšie a krajšie? A hoci sa v danom momente zdá, že nič lepšie nie je, že som urobila správnu vec a odišla, ako je možné, že sa dnes utápam vo vlastnom smútku? 

Kladiem si otázky, na ktoré nepoznám odpovede, no v konečnom dôsledku, na neistotu som si zvykla a život musí ísť ďalej, lebo inak to nejde. A ak nemám motiváciu pokračovať, je otázkou, či pokračovať vôbec má zmysel. 

nikto ti nedĺži vysvetlenie

 

Tempting

 Posledné týždne boli podivné. Človek vo vzťahu by nemal byť na Tinderi, duplom, ak nechce opustiť svojho frajera, s ktorým je 4.5 roka. Nemal by si s iným človekom písať do tretej ráno, čo by spolu robili v posteli. A asi by sa nemal po dvoch týždňoch namotať na niekoho, kto vôbec nesedí do typológie jeho minulých partnerov. 

Stalo sa. A pravdepodobne sa stane. Ale z každej krízy odchadzáme silnejší, tak ani táto nebude výnimkou snáď. 

Neviem, či sa dá označiť moje srdce za zlomené. Za to viem, že moje ego utrpelo zásadnú ranu a o to smutnejšie bolo vidieť Adama plakať. Nič sa nestalo, upokojujem sa. Čo však z toho, keď som posledné týždne bola duchom neprítomná a odháňala som ho od seba. 

Pomáha mi nedovoliť si rozmýšľať nad vecami. Preto mám pri každej možnej príležitosti slúchadlá v ušiach a hrajú mi obľúbení The Killers. 

Po polroku v Bratislave usudzujem, že presťahovať sa bol dobrý nápad a postupne zisťujem, čo chcem robiť. A hoci sa to pravdepodobne ešte 15krát zmení, mám poňatie. Svoje v tom zohráva aj pomsta, keď budem skôr či neskôr musieť s týpkom z Tinderu spolupracovať. 

Časy sa menia, ale tento blog ostáva a ja si neviem predstaviť dokedy ho budem prevádzkovať. Nakoniec, táto epizóda môjho života skôr či neskôr upadne do zabudnutia, tak ako predošlé, kde si mená hlavných protagonistov už nepamätám. 

... and I said Romeo save me

Teraz, v dobe pandemickej sa občas cítim, že nie len ja fyzicky mám byť v lockdowne a nechodiť nikam, ale aj môj mozog má byť v lockdowne. To ma samozrejme privádza k tomu, že sa tomu chcem vzoprieť voči takýmto nariadeniam. Preto som aktuálne na druhej strane Európy a mám pocit, že to nestačí. Že som mala ísť ďalej, alebo aspoň si naplánovať svoj ďalší život tak, aby som bola ďaleko. Utiecť pred Adamom, ktorý ma ľúbi, ale v neposlednom rade byť sama, aby som potenciálne mohla hladať sama seba. Lebo keď neustále pred niečím utekáte, potom máte pocit, že neviete, kto ste ani vy sám. A že neviete úplne čo chcete. Preto som teraz v na druhej strane Európy, rozmýšľam o niekom, kto nado mnou pravdepodobne nikdy nerozmyšľal a keď už áno, tak pred piatimi rokmi. A ak náhodou rozmýšľal, tak len o tom kedy ma vytrtká. 

Viete, štve ma, že žijem v nejakej falošnej minulosti, ktorú si asi idealizujem, lebo priznajme si úprimne, že to vôbec nebolo také dokonalé. Včera som prešla 6000 zálohovaných fotiek len preto, aby som na konci scrollovania vymazala celý album, lebo ma omrzelo hrabať sa v minulosti. A dnes to robím zas. Prečo máte vždy pocit, že to v minulosti bolo lepšie, ako to čo je predtým. Bolo to preto, že to nieslo pachuť zakázaného dobrodružstva? Lebo priznajme si, keď zavolate niekoho na druhé rande k sebe domov, zatiaľ čo sú rodičia na lyžovačke a pozeráte spolu hriešny tanec, pri ktorom vypijete dve fľaše vína, je to pre vaše osemnásťročné ja dobrodružstvo. A možno preto sa v tom vo svojich 23 rokoch začnete šprtať, lebo spomínate, aké to bolo dokonalé, lenže problém je to, že si podobné veci už nikdy nezopakujete. 

Ste v trojročnom vzťahu, môžete tak akurát rozmýšľať nad tým, akú polievku uvaríte zajtra v novom tlakovom hrnci. To bude vaše jediné dobrodrúžstvo, lebo už navždy máte vedľa seba niekoho, kto vie x vecí lepšie. Už sa nikdy nestratíte v uliciach Londýna, lebo budete na to dvaja. Už nikdy sa neopijete na druhom rande, lebo žiadne druhé rande nebude. Občas mi chýba možnosť stretnúť sa prvýkrát a mať stres z toho, ako to dopadne. Uvariť niekomu prvýkrát jedlo, a čakať, čo na to povie. Nevedieť, kedy sa zobudí, či chrápe, alebo či má rád huby. 

Na druhej strane, čo mi úplne nechýba je pocit, že som tu bola pre niekoho len ako jednorázovka. Sama neviem, čo chcem. Asi len dobrodružstvo, ktorého mám počas lockdownu extrémny nedostatok.