Posledné týždne boli podivné. Človek vo vzťahu by nemal byť na Tinderi, duplom, ak nechce opustiť svojho frajera, s ktorým je 4.5 roka. Nemal by si s iným človekom písať do tretej ráno, čo by spolu robili v posteli. A asi by sa nemal po dvoch týždňoch namotať na niekoho, kto vôbec nesedí do typológie jeho minulých partnerov.
Stalo sa. A pravdepodobne sa stane. Ale z každej krízy odchadzáme silnejší, tak ani táto nebude výnimkou snáď.
Neviem, či sa dá označiť moje srdce za zlomené. Za to viem, že moje ego utrpelo zásadnú ranu a o to smutnejšie bolo vidieť Adama plakať. Nič sa nestalo, upokojujem sa. Čo však z toho, keď som posledné týždne bola duchom neprítomná a odháňala som ho od seba.
Pomáha mi nedovoliť si rozmýšľať nad vecami. Preto mám pri každej možnej príležitosti slúchadlá v ušiach a hrajú mi obľúbení The Killers.
Po polroku v Bratislave usudzujem, že presťahovať sa bol dobrý nápad a postupne zisťujem, čo chcem robiť. A hoci sa to pravdepodobne ešte 15krát zmení, mám poňatie. Svoje v tom zohráva aj pomsta, keď budem skôr či neskôr musieť s týpkom z Tinderu spolupracovať.
Časy sa menia, ale tento blog ostáva a ja si neviem predstaviť dokedy ho budem prevádzkovať. Nakoniec, táto epizóda môjho života skôr či neskôr upadne do zabudnutia, tak ako predošlé, kde si mená hlavných protagonistov už nepamätám.
