... and I said Romeo save me

Teraz, v dobe pandemickej sa občas cítim, že nie len ja fyzicky mám byť v lockdowne a nechodiť nikam, ale aj môj mozog má byť v lockdowne. To ma samozrejme privádza k tomu, že sa tomu chcem vzoprieť voči takýmto nariadeniam. Preto som aktuálne na druhej strane Európy a mám pocit, že to nestačí. Že som mala ísť ďalej, alebo aspoň si naplánovať svoj ďalší život tak, aby som bola ďaleko. Utiecť pred Adamom, ktorý ma ľúbi, ale v neposlednom rade byť sama, aby som potenciálne mohla hladať sama seba. Lebo keď neustále pred niečím utekáte, potom máte pocit, že neviete, kto ste ani vy sám. A že neviete úplne čo chcete. Preto som teraz v na druhej strane Európy, rozmýšľam o niekom, kto nado mnou pravdepodobne nikdy nerozmyšľal a keď už áno, tak pred piatimi rokmi. A ak náhodou rozmýšľal, tak len o tom kedy ma vytrtká. 

Viete, štve ma, že žijem v nejakej falošnej minulosti, ktorú si asi idealizujem, lebo priznajme si úprimne, že to vôbec nebolo také dokonalé. Včera som prešla 6000 zálohovaných fotiek len preto, aby som na konci scrollovania vymazala celý album, lebo ma omrzelo hrabať sa v minulosti. A dnes to robím zas. Prečo máte vždy pocit, že to v minulosti bolo lepšie, ako to čo je predtým. Bolo to preto, že to nieslo pachuť zakázaného dobrodružstva? Lebo priznajme si, keď zavolate niekoho na druhé rande k sebe domov, zatiaľ čo sú rodičia na lyžovačke a pozeráte spolu hriešny tanec, pri ktorom vypijete dve fľaše vína, je to pre vaše osemnásťročné ja dobrodružstvo. A možno preto sa v tom vo svojich 23 rokoch začnete šprtať, lebo spomínate, aké to bolo dokonalé, lenže problém je to, že si podobné veci už nikdy nezopakujete. 

Ste v trojročnom vzťahu, môžete tak akurát rozmýšľať nad tým, akú polievku uvaríte zajtra v novom tlakovom hrnci. To bude vaše jediné dobrodrúžstvo, lebo už navždy máte vedľa seba niekoho, kto vie x vecí lepšie. Už sa nikdy nestratíte v uliciach Londýna, lebo budete na to dvaja. Už nikdy sa neopijete na druhom rande, lebo žiadne druhé rande nebude. Občas mi chýba možnosť stretnúť sa prvýkrát a mať stres z toho, ako to dopadne. Uvariť niekomu prvýkrát jedlo, a čakať, čo na to povie. Nevedieť, kedy sa zobudí, či chrápe, alebo či má rád huby. 

Na druhej strane, čo mi úplne nechýba je pocit, že som tu bola pre niekoho len ako jednorázovka. Sama neviem, čo chcem. Asi len dobrodružstvo, ktorého mám počas lockdownu extrémny nedostatok.