Ľudia si zakladajú blogy, píšu do denníkov...

Mysliac si, že myšlienky vyzerajú lepšie na papieri, v textovom editori, alebo v inej forme, kde ich budú mať stále pred očami. Mala som pocit, že mi takáto forma sebavyjadrenia pomáha, až dokým neprišiel blok. Zrazu nič nedávalo zmysel, všetko napísané, uložené a publikované nemalo pointu a ani hlbší obsah. Nikdy som nebola v internetovom svete populárna, raz za čas, keď som niečo zdieľala na sociálnych sieťach sa našlo pár čitateľov, ktorí moje príspevky (možno z ľútosti, možno len zo slušnosti) zhodnotili ako výborné. Netuším, čo bola pravda, netuším, či to bol z ich pohľadu len dobrý skutok.

Asi v tom čase sa vo mne zrodil nápad, že by teda mohla byť zo mňa novinárka. Píšem rada, tak nemám problém. Tých pár nič nehovoriacich výlevov o 15-ročnom dievčati, ktoré prvýkrát bolo zaľúbené, ktoré bolo prvýkrát odmietnuté, mi dalo možnosť zistiť, čo chcem robiť v budúcnosti.

Som vo fáze, keď je pre mňa  zvláštne písať o niekom, koho poznám s vedomím, že si to môže ktokoľvek prečítať, o niekom, kto sa stal pre mňa oveľa podstatnejším, ako som čakala. Prečo majú ostatní ľudia vedieť aký je, keď ja ho poznám z iného uhla ako jeho kamaráti, ako jeho rodičia, a on ma pozná inak ako niekto z môjho okruhu. Spoznávať človeka vlastne nikdy neprestávate, a nikdy nemôžem povedať, že ho poznám úplne celého. Teraz som tu, na rozmedzí, aspoň ja to tak vnímam. Zrazu mi príde zbytočné obťažovať ľudí, s ktorými si síce rozumiem, ale predsa len nemáme rovnaké zmýšľanie, aby pochopili a stotožnili sa s tým, čo prežívam. Nikto vás nikdy na sto percent nepochopí, a aj keď si pýtate radu, je to z pohľadu dotyčného človeka, a vy chcete pravdepodobne počuť niečo iné. Prišla som k záveru, že je pre mňa omnoho jednoduchšie napísať o fašiangoch v Trebišove, ako písať o vlastných pocitoch. Predsa som sa do toho po dlhej dobe pustila.

Prečo máme potrebu sa vždy uisťovať, že robíme dobre? Prispôsobovať sa požiadavkám ostatných, a nerobíme to, čo sami chceme. Čo sú vlastne dobré veci? Všetko je len na pohľade, ktorý je u každého subjektívny. A tak, aj keď podľa väčšiny je štúdium žurnalistiky na vysokej škole zbytočné, predsa sa chcem do toho pustiť. Pretože, aj keď píšem rada, neznamená to, že to viem najlepšie, ako len dokážem.

o všetkom a o ničom

Zapla som si soundtrack z Hriešneho tanca a idem sa pustiť do niečoho, čo síce nebude mať ani hlavu ani pätu, ale aspoň si usporiadam myšlienky. O svojich pocitoch som dlho nič takto nepísala a už vôbec nie o chlapcoch, ešte aj keď bola tu veľká popularita "Modrých lakov", aj keď som písať začala, ostalo to nedokončené. Dokým mi stiahne film (Manželský sľub), a k tomu si otvorím čokoládu a urobím šálku čaju, tak si hovorím, že niečo zosmolím. O láske, chlapcoch a akože láske. Čo prišlo za posledný rok a čo neprišlo. 

Niečo začalo v júni. Teda oficiálne nič nezačalo, len to boli také tie bozkávačky v Košiciach, naposledy v novembri v Brne. Neskôr som zistila, že ho ASI ľúbim, a aj napriek tomu, že som mala pocit, že by to mohol chápať, nepochopil to. Síce som sa to tak trochu pokúšala dostať do starých koľají, aspoň do toho písania, nešlo to. Avšak prišiel niekto iný. Objavil sa tak trochu nečakane, instagram spája ľudí, aj keď ich vôbec nespája, my sme sa spojili až potom. Tak som v jeden štvrtkový večer dostala správu "Ahoj, ty smejo", a tak prišiel na rad facebook. Písali sme si a písali, a niekedy pred mesiacom a pol sme spolu šli vonku. 

Bola som z neho nadšená, cez internet som mala pocit, že si až tak nerozumieme a ani neviem, prečo som s ním šla vonku (ale vlastne viem, sedela som v piatok večer doma, a zas nariekala nad osudom), ale v realite bol vtipný, milý a pekný dokonca (čo sa v mojom prípade nestáva často, keďže sa mi doteraz páčili len podivíni). Nie o tom som chcela. Doteraz som z neho nadšená, aj keď mám strach. 

Fanfáry prosím, Lucia má strach byť zaľúbená. Má veľké plány, má rád západy slnka, má rád tie také introvertné výlety, keď si len zapáli na kapote slnka cigaretu, a užíva si výhľad na Tatry. Niekedy dávno som bola veľký romantik, ale prišlo mi to naivné, a zrazu je tu niekto, kto ma to znova učí. Akurát, že ja chodím do nášho parku sadnúť, čítať knihy, a pri cige je to úplný  oddych a som sama aspoň na pár hodín. Vraj to spolu všetko absolvujeme a vraj som úplne iná ako dievčatá, ktoré pozná. Príde mi to veľmi nereálne, veď ho to aj tak prestane baviť a ja skončím zle alebo aspoň s gýčovito zlomeným srdcom (takto sa to skloňuje?). Ja viem, mám dať tomu čas, ale zas začínam cítiť potrebu mať niekoho takého, aj keď som to na pár mesiacov úspešne potlačila. A moje obľúbené slovo začína byť neviem, pretože fakt neviem, ako to bude, a či vôbec do toho mám vhupnúť na plno, alebo len tak na polovičato. 

Len toľko som chcela.