A mne napadlo, aká tenká hranica je medzi tým, kto ma robí šťastnou aj smutnou. Často je to jedna osoba. Venuje mi pár hodín svojho času, a ja sa cítite vďaka nej živo a tak nie-nanič. Viete ako spieva José González?
"We'll do whatever just to stay alive."
A toto robím.
(začína pasáž v druhej osobe množného čísla)
Zdieľate pocity, dovoľujete, aby on tie vaše ovplyvnil. Ak má zlú náladu, snažíte sa mu ju zlepšiť, alebo sa nejakým iracionálnym spôsobom cítite za to zodpovedne. Nehovoríte mu všetko, a predsa po mesiaci vie tak veľa, až sa sami toho bojíte.
Príde z ničoho nič niekto, o kom by ste to nikdy nepovedali a zrazu robíte veci inak. Myslíte inak. Vaše problémy nie sú podstatné, vaše myšlienky nie sú dôležité, ale pritom nebojíte sa mu o ničom povedať, pretože viete, že on je ten kto to pochopí. Spája vás s ním vlna pochopenia. Nejde ani o to, že by bol poloboh, s telom sochy v antickom Grécku. Fyzická krása je tak nepodstatný detail. A pritom sa mi páči. Keď sa usmieva, keď sa usmieva na mňa, vtedy je to ten najlepší pocit, že sa vďaka mne usmieva. Alebo keď sa vžije do niečoho, rozpráva mi o tom, a ja ho mám chuť počúvať, hoc aj celú noc.
Z tých pár teplých hodín čerpám energiu ešte tak dlho, že sa usmievam aj 2 týždne potom. Na tých pár teplých hodín viem, že patrím jemu a on mne.
A ak príde zima, jednoducho nájdem iný smer. Možno tam nájdem šťastie. Alebo si oblečiem sveter.
