čau, spomínaš si?

Vlastne toto píšem asi tak na tretíkrát. Čím to je, že niekedy bolo pre mňa napísať blog hračka? O každej bezvýznamnej veci som sa bežala zveriť svojím internetovým kamarátom.

Dnes to má však inú hodnotu. Niekedy ma oni utešovali z nepodareného konca. Avšak ako môže byť koniec, keď nikdy nebol ani začiatok? Pár nezmyselných otázok tu stále je. Povedz mi načo si si potreboval zvyšovať ego? Chcela by som ťa aj keby si nemal 8 motoriek, keby si musel (len) 300 € pokutu namiesto 900, ako si sa mne pochválil. Zasekla som sa a ďalej to nejde. Tuším ani najbližšiu dobu nepôjde. Ja si len myslím, že si spravil chybu. Možno si mal trochu počkať. Možno stačilo nepočúvnuť tie dve ochechule.

Opäť píšem o všetkom a vlastne aj o ničom. Možno príde niekto fajn. Čakám a jediné čo môžem robiť, tak je dávať dokopy dvoch ľudí, ktorí sa síce majú radi, ale ona je jehovistka a on kresťan. Toľko k mojím doterajším problémom.

Všetko je strašne čudné. Ja, čo som si stále predstavovala niekoho ako keby vystrihnutého z toho najkrajšieho dievčenského románu (okej, Princeta a kapitán) mám tendenciu zidealizovať si chlapca na takú mieru, že sa doňho zaľúbim na 2 roky. Nič z toho. Furt niečo začnem a aj tak to je nanič.

Končím. Aj tak sú už 3 hodiny ráno.